jozef-rakovan-umelecky-rezbar

Je jedným zo vzácnych ľudí, s ktorými pri rozhovore zabudnete na čas. Tento človek, plný nesmiernej energie a pozitívneho prístupu k životu, rozpráva o dreve s takou láskou a zanietením, že máte chuť počúvať ho celé hodiny. V dielach štiavnického rodáka je citeľná najmä láska k rodnej zemi, národu a Bohu, nezostáva však iba v umeleckej rovine. Jozef Rakovan neváha pomáhať začínajúcim talentovaným umelcom, ale aj hendikepovaným deťom či mladým so zložitým životným osudom, pre ktorých je práca s drevom formou terapie.

Čo človeka privedie k tvorbe s drevom? Čo vás osobne k nemu pritiahlo?

Materiál som si zamiloval už v detstve. Ako malý chlapec som mal vždy pri sebe malý nožíček, rybku, a vyrábal som rôzne hračky z dreva, či už to boli loďky, luky alebo šípy. Mnohokrát aj pre kamarátov. Naša rodina žila vo veľmi skromných podmienkach. Navyše, boli sme šiesti súrodenci – tri dievčence a traja „chasni“, ako sa povie po štiavnicky. Detstvo bolo niekedy ťažké, ale nádherné. K drevu ma nakoniec priviedlo pasenie kôz túto úlohu v rodine vždy „zdedil“ najmladší chlapec. A keďže obaja moji bratia boli starší, zostalo to na mne. Pasenie som však mal rád. A to aj napriek tomu, že som kvôli tomu musel denne chodiť aj niekoľko kilometrov. Žili sme totiž vysoko v horách, kde bolo lúk ako šafranu. Takto som si v lese začal všímať rôzne tvary dreva, ktoré niečo znázorňovali. Urezal som ich, očistil od kôry a vznikla postavička. Samozrejme, boli to veľmi jednoduché dielka – bez detailu, no mne sa to páčilo. Stala sa z toho láska na celý život. 

Ako sa váš vzťah k drevu rozvíjal ďalej?

Postupne som sa naučil načúvať hlasu dreva, poznávať štruktúry, jeho chyby, ale i prednosti. Pred drevom mám obrovský rešpekt a úctu. Zároveň nepoznám krajší pocit, ako vdýchnuť tomuto materiálu nový život. Za veľa vecí, čo som sa naučil, vďačím najmä starému otcovi. Vychovávali ho ako sirotu, vyrastal medzi drotármi ako takzvaný „džarek“, čiže učeň. Bol neskutočne dobrý, ale aj zručný a pracovitý. Samozrejme, aj otec mi dal mnoho, mimochodom, krásne kreslil, ale umenie nemal rád a mnohokrát mi stružlikanie zakazoval. Musel som sa schovávať, takže pri kozičkách mi bolo najlepšie.  

Keď som začal chodiť na základnú školu, spoznal som na náboženstve tunajšieho kňaza Albína Blažeka. Tento človek veľmi pomohol štiavnickým rezbárom, objavoval miestne talenty a podporoval ich. Ja som bol jeho posledný žiak. Videl, že dobre kreslím, a tak ma brával na faru. Dokonca som sa vďaka nemu stretol s majstrom Hložníkom, ktorý raz maľoval náš kostol. Zišiel z lešenia a pán dekan ma predstavil ako budúceho akademického maliara (smiech). Vtedy som si vôbec neuvedomoval, s kým sa rozprávam. Neskôr som mal šťastie stretnúť ďalších umelcov, ako majster Cipár, Ignác Bizmayer a mnoho iných, ktorí ovplyvnili moju tvorbu. Som vďačný každému človeku, ktorý mi v živote akýmkoľvek spôsobom pomohol na mojej ceste, ale najmä Pánu Bohu za talent a trpezlivosť so mnou. 

jezis-kristus-zivot-situacie-rodina-priatelia
Foto: Život Ježiša Krista
Zdroj: archív Jozefa Rakovana

Kdesi som sa dočítala, že vašu prácu považujú za špičku slovenskej rezbárskej tvorby. Ako vnímate vy sám seba?

Keď sa niečo také o sebe dočítate, alebo vám to niekto povie v osobnom rozhovore, potešíte sa, obzvlášť, ak takáto informácia zaznie z odborných kruhov. Hoci si na týchto tvrdeniach nezakladám, pre mňa to znamená obrovský záväzok v mojej tvorbe. Snažím sa vždy si odviesť svoju prácu najlepšie, ako viem. Záleží mi na tom, aby dielo malo myšlienku, dušu, osobnú výpoveď... Zároveň sa túžim neustále zlepšovať, vzdelávať, rozdávať sa a pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Keďže som veriaci, na prvom mieste chcem byť dobrý človek, milujúci manžel a otec – to považujem za samozrejmosť. Až potom túžim byť dobrý v tom, čo robím. Vkladám do svojej práce všetku energiu, pretože – ak chcete byť dobrým rezbáromje dôležité nevzdať sa a ísť za svojím snom. Cieľ je síce ďaleko a človek prežije na ceste k nemu rôzne situácie, kľúčové však je, aby vás to neodradilo 

Záleží mi na tom, aby dielo malo myšlienku, dušu, osobnú výpoveď…
 

Tvoríte insitné umenie aj modernu. Čo je vám bližšie?

Insita a moderna majú k sebe veľmi blízko, aj keď si to možno mnohí ľudia neuvedomujú. Aj známi slovenskí umelci, ako Fulla, Benka, čerpali z ľudového umenia. Pochopili, kde sú ich korene a hrdo sa hlásili k svojmu národu. Osobne takisto cítim obrovskú lásku k nášmu národu, kraju, rodnej zemi, k Bohu – to všetko sa odzrkadľuje aj v mojej tvorbe. V mojich prácach sa insitné umenie stráca, postavy sú ponaťahované alebo stlačené a, priznám sa, niekedy som sám vrozpakoch, či ide o ľudové alebo moderné umenie. Moderna si nevyžaduje detail, je však náročnejšia na tvar, ktorý musí dominovať a mať výpovednú hodnotu, hoci je veľmi jednoduchý. Moderna je skôr hľadanie niečoho nového v umení, prichádza však až postupne, s časom… Súvisí s tým aj dnešná doba, kde ľudia neprahnú po detailoch, ale skôr po nejakom tvare, ktorý možno umiestniť do konkrétneho priestoru. Prostredníctvom svojej tvorby sa tak snažím pochopiť aj mladú generáciu a jej nazeranie na svet. 

socha-umenie-rezba-zena
Foto: Žena s maselnicou
Zdroj: archív Jozefa Rakovana

Ste známy tým, že tvoríte zo samorastov. Prečo sú pre vás zaujímavým materiálom? Musia byť pomerne komplikované na opracovanie…

Pre rezbára existujú dve cesty, buď do materiálu vystrúha svoju myšlienku, alebo mu myšlienku vnukne samotný materiál, ktorému sa prispôsobuje – hľadá myšlienku v ňom. Keďže som vo svojom živote prešiel lesom nespočetnekrát, naučil som sa vnímať rôzne tvary dreva. Práve tie dávajú prvotnú myšlienku diela, závisí to však aj od náročnosti tvaru dreva. Takto sa mi v jednom kúsku podarilo nájsť aj celý biblický príbeh, napríklad život Ježiša Krista, krížovú cestu. Je pravda, že pri opracovaní samorastu musí byť človek opatrný, vlákna sú náročné, rôzne potočené, niekedy sčasti vyhnité, takže potom je aj postup veľmi pomalý, zdĺhavý človek si musí dať pozor, aby nepokazil aj to málo, čo tam zostalo. Práce preto trvajú aj niekoľko mesiacov, oveľa dlhšie ako klasické drevorezbárske diela 

Je vám zakaždým zrejmé, čo z konkrétneho kúska dreva vznikne?

Samozrejme, niekedy myšlienky neprichádzajú hneď. Doma mám trebárs samorast, okolo ktorého chodím už desať rokov. Keď mi naň padne zrak, vždy ma napadne niečo nové. V tejto fáze sú to skôr akési pokusy… Rozhodujúca chvíľa príde, keď na sto percent pocítim, že myšlienka bude správna. Často mi víria hlavou obrazy z Biblie, je to však pomerne náročné, pretože najprv musíte mať veľa vecí naštudovaných… A ja nechcem do priestoru postaviť niečo, čo by nemalo myšlienku, alebo by odporovalo mojej viere. 

Pri opracovaní samorastu musí byť človek opatrný, vlákna sú náročné, rôzne potočené, niekedy sčasti vyhnité, takže potom je aj postup veľmi pomalý a zdĺhavý. 

V jednom rozhovore ste spomenuli, že samorast je tým zaujímavejší, čím má drevo viac „nedokonalostí“. To je vcelku zaujímavá myšlienka – zvlášť v dobe, keď ľudia veci umelo zdokonaľujú, upravujú a filtrujú svoje vlastné fotografie, aby vyzerali lepšie. Prečo vás oslovujú práve chybičky krásy prírodných výtvorov?

Musím povedať, že ich účelovo nevyhľadávam, objavujem ich náhodne počas mojich prechádzok horou. Neverili by ste, ale niekedy dokáže prekvapiť aj palivové drevo. Ak medzi polenami nájdem zaujímavé kúsky, odložím ich bokom, aby som mohol rozmýšľať, čo pekné by sa z nich dalo vytvoriť. Vždy musíte mať oči aj dušu otvorené a prijať materiál aj s jeho chybičkami krásy. Práve tie neraz urobia dielo výnimočným. Samozrejme, niektorých umelcov samorast odradí hneď na začiatku svojím náročným tvarom, ťažkým na opracovanie. Mňa však materiál, naopak, vyburcuje. Okamžite si začnem načrtávať základné rysy budúceho diela. Mám rád prirodzenosť, pretvárka a faloš sú mi cudzie. Každý z nás by mal aj sám seba prijať tak, ako ho Pán Boh stvoril. Rovnako tak prijímam každý materiál. Niekedy sa mi dokonca zdá, akoby mi drievko na konci samé poďakovalo za to, že som z neho stvoril niečo pekné (úsmev). 

drevena-socha-drevorezba-vierozvestci
Foto: Cyril a Metod
Zdroj: archív Jozefa Rakovana

Vaše diela, najmä plastiky motivované biblickou tematikou, majú nesmierne prepracovanú symboliku. Zaujímalo by ma, ako nad svojím dielom uvažujete…

Neustále si skicujem. Keď mám čas, napríklad v nedeľu, kreslím si do zošita – ak mám čosi v hlave, potrebujem to najskôr dostať na papier. Veľakrát sa mi stáva, že v hlave nosím myšlienku vytvoriť niečo aj osem či desať rokov. Ten obraz sa postupne rodí, pretvára a čaká na signál, keď sa objaví ideálne drevo na zhmotnenie tejto myšlienky. Často sa k náčrtom vraciam po dlhšom čase, aj po rokoch. Človek sa potrebuje neustále vyvíjať, posúvať, hľadať niečo nové, túžiť niečo nové vytvoriť… Bohu ďakujem za to, že mi to v hlave stále dobre pracuje (smiech). 

Mávate aj tvorivú krízu? Zvyknete sa so svojím dielom potrápiť?

Niekedy je materiál taký húževnatý a taký potočený, že je naozaj ťažko opracovateľný, vtedy s ním trošku bojujem. Podobné trápenia ako tvorivé krízy však nemávam. Jedine viem, že dielo musím dokončiť, bez ohľadu na to, že ma už bolia ruky. Samozrejme, stáva sa mi, že dielo ma nevyčerpá len fyzicky, ale aj psychicky. Následne potrebujem trochu času, aby som opäť dostal do tvorivej formy. V mojom veku je to o to ťažie, že ma navyše trápia aj zdravotné problémy, na ktoré musím brať ohľad. Manželka mi niekedy vyčíta, že drevo mám radšej ako ju (smiech). Samozrejme, ona vie, že je v mojom živote na prvom mieste… 

Vždy musíte mať oči aj dušu otvorené a prijať materiál aj s jeho chybičkami krásy.

Umelci zvyknú svojimi dielami vyjadriť aj aktuálne vnútorné rozpoloženie. Stáva sa vám, že socha či plastika odzrkadľuje emócie, ktoré v danom momente prežívate?

Áno, stáva sa mi to a prihodilo sa to napríklad aj vtedy, keď zomrel Janko Kuciak. Bol to chlapec z našej dediny a priznám sa, že som niesol veľmi ťažko, keď som sa túto smutnú správu dozvedel. Dlho som so svojimi emóciami bojoval. Nakoniec som pre Jankových rodičov ako prejav podpory a spolupatričnosti vytvoril drevené srdiečko. Nedokážem pochopiť, ako môže niekto takýmto spôsobom druhému ublížiť. Pokiaľ budem na svete, budem prostredníctvom svojej tvorby stále upozorňovať na to, že sa deje nespravodlivosť, že sa niekomu ubližuje.  

Vraj máte aj slzy na krajíčku, keď sa so svojimi dielami lúčite. Je to tak, že človek takéto dielko považuje takpovediac za svoje dieťa?

Popravde, plačem ako malé dieťa. Prežívam to podobne ako láskavá a dobrá matka, ktorá nosí pod srdcom svoje dieťa a teší sa naň. Aj rezbár veľakrát trávi s jedným kúskom niekoľko mesiacov, opracúva ho a vidí, ako sa rodí. Je to intímne každodenné stretnutie s materiálom. Umelcovi z rúk vyjde niečo, čomu vdýchol dušu. A podobne, ako keď sa človek zamiluje, začne brať svoje dielo ako súčasť seba. Takže, samozrejme, keď sa človek so svojím výtvorom lúči, má slzy na krajíčku. 

drevena-socha-muz-zena-laska
Foto: Spoveď duší
Zdroj: archív Jozefa Rakovana

Ktorá z prác je vaša najobľúbenejšia?

Priznám sa, že mám rád napríklad Dievča s náhrdelníkom. Ide o pomerne jednoduché dielo, ale umelecky krásne – ladné moderné tvary, ponaťahované do priestoru, cítiť z neho aj istú orientálnu tematiku. Ďalším je reliéf zmŕtvychvstalého Ježiša. Keď mám bolesti alebo zdravotné problémy, čokoľvek ma trápi v živote, prídem k tomuto dielku, položím naň ruky a poprosím o pomoc. A potom sa mi zvykne naozaj polepšiť. A nielen mne. Niekedy totiž za mnou prídu ľudia a poprosia ma, nech im zhotovím sošku. Takto ma dva či tri roky dozadu navštívili manželia, ktorým po úraze ochrnulo dieťatko. Chceli, aby som pre nich vytvoril sošku Panny Márie, ktorú dali posvätiť. Spoločným úsilím a modlitbou dosiahli, že chlapček sa postavil na nohy. Asi dva roky dozadu mi pred sviatkami prišla správa, že dieťatko chodí. Beriem to teda tak, že moje diela sú akýsi štart ľudí k nádeji. Som rád, že svojou prácou môžem aspoň trošku pomôcť tým, ktorí to potrebujú. 

Kde všade môžeme nájsť vaše práce?

Dá sa povedať, že ich nájdete po celom svete, vrátane menších vecí, ktoré sa väčšinou nachádzajú v súkromných zbierkach. Z tematicky ladených diel sa najviac predávali malí drotárikovia, ktorí putovali do Ameriky a Kanady, teda Slovákom žijúcim v zahraničí. Niekedy mám dokonca pocit, akoby si ľudia z cudziny vážili umenie viac ako tu na Slovensku. Keď som mal výstavu na Bratislavskom hrade, ktorú navštevovali turisti z celého sveta, Číňania, Američania či Angličania, milo ma prekvapila jedna výprava, v ktorej mi osobne poďakovali za to, že mali možnosť takúto výstavu vidieť. Je mi ľúto, keď niektorí ľudia tu na Slovensku tlačia do popredia zahraničné diela, zastávajúc názor, že čokoľvek, čo sa vytvorí u nás, je druhoradé či podradné. Vôbec to nie je pravda, máme tu veľké množstvo kvalitných umelcov a remeselníkov, Slovensko je doslova posiate talentmi. 

Moje diela sú niekedy akýmsi štartom ľudí k nádeji. Som rád, že svojou prácou môžem aspoň trošku pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Sledujete teda aj prácu iných rezbárov či remeselných umelcov?

Úroveň slovenského rezbárstva je mimoriadne kvalitná – minimálne na európskej úrovni. Vzhľadom na to, čo som mal možnosť vidieť a porovnať vo svete, Slováci sa nikdy nemali za čo hanbiť. Keď sa na umeleckej scéne objaví niečo nové, pekné a reprezentatívne, je to pre mňa rovnaká radosť, akoby som to sám urobil. Sú to posuny umenia, signály. Nesmierne ma mrzí, keď ľudia – dokonca aj tí, ktorí sa tomu venujú dlhé roky – utekajú do zahraničia, kde sú lepšie ohodnotení. Dúfajme, že sa to zlepší. Stačí, keď sa pozriete na Poliakov, aké majú doma podmienky na rozvoj takejto tvorby…  

Ste zakladateľom Spolku štiavnických rezbárov. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Spolok vznikol na 30. výročie úmrtia pána dekana Albína Blažeka, ktorého som už spomínal. V štiavnickej farnosti slúžil vyše tridsať rokov a práve jemu vďačíme za množstvo talentovaných rezbárov. Obec Štiavnik je neuveriteľný fenomén, pretože svetu dala nemálo šikovných umelcov a majstrov. Zrejme je to tým, že ľudia tu žijú v lone krásnej prírody a každý tu nejakým spôsobom pracuje s drevom, či už je stolár alebo tesár. Odtiaľ je už len malý krôčik k tomu, aby ste sa dostali k umeniu. Súčasný problém je však v tom, že naše umenie, hoci je na vynikajúcej úrovni, nevieme spropagovať a predať. Práve z toho dôvodu vznikol Spolok štiavnických rezbárov. Hoci sme so spolkom zažili aj rôzne peripetie – napríklad zneužitie našej dobrej veci na vlastné obohatenie sa – nevzdávame sa. So starostom a centrom voľného času sme napríklad založili rezbársky krúžok pre deti od 10 do 14 rokov 

drevena-socha-umenie-drevorezba-jezis-kristus
Foto: Skladanie z kríža
Zdroj: archív Jozefa Rakovana

Čo je cieľom tohto krúžku?

Chcem, aby sa deti o umení a rezbárstve naučili všetko, čo viem ja. Je však veľmi dôležité, aby naši malí nasledovníci našli oporu vo svojich rodičoch. Stretol som sa aj s prípadom, keď rodičia chlapcovi zakazovali venovať sa rezbárstvu. Máme totiž v krúžku aj ťažké sociálne prípady, deti, ktoré prežívajú mimoriadne zložité situácie. Práve krúžok im neraz pomáha odreagovať sa a prežiť náročné momenty v živote – pre nich je to forma terapie, pretože drevo im dáva lásku, ktorú nepoznajú. Práve preto rodičov vždy upozorňujem na jednu vec: Máte doma niečo, čo nemajú ani najbohatší ľudia na svete, lebo hodnota toho, čo dieťa vie, je neoceniteľná.  

Je vôbec možné uživiť sa dnes ako rezbár, alebo je to len otázka záľuby a vnútorného zanietenia?

Odpoviem takto: Rezbárstvo vás môže uživiť. Ako starší človek, ktorý ma niečo za sebou, by som však apeloval na mladých ľudí, aby za tým nehľadali veľké peniaze. Rezbárstvo je skôr o prežití, preto je dôležité, aby mal človek dostatok pokory. Ak to nerobíte kvôli tomu, že chcete niekoho niečím potešiť, vytvoriť niečo krásne, čo je prvoradý zmysel umenia, potom môžete za rezbárstvo zabudnúť. Pokiaľ mladým umelcom nepomôže štát, rodina či blízki, nie sú na začiatku schopní uživiť sa. Aj z toho dôvodu nám mnoho kvalitných ľudí odchádza do cudziny. Nie je to však iba problém odlivu mladej „pracovnej sily“, hrozí nám, že takýmto tempom môžeme ako národ stratiť vlastnú identitu. A to z hľadiska ľudovej kultúry určite patríme k jedným z najbohatších štátov na svete. Nemali by sme si dať zobrať tento poklad. Aj preto treba mladých talentovaných ľudí podporovať, napríklad tak, že dobre situovaní ľudia si začnú kupovať slovenské umenie a uprednostňovať ho pred zahraničným či exotickým. 

Z hľadiska ľudovej kultúry určite patríme k jedným z najbohatších štátov na svete. Nemali by sme si dať zobrať tento poklad. 

Treba spomenúť, že sa venujete aj chorým a hendikepovaným deťom. Hovoríte, že fyzické nedostatky často vyvážia inými danosťami. Myslíte si, že umelecká tvorba môže pomôcť aj hendikepovaným ľuďom žiť zmysluplnejšie?

Toto sú veci, ktoré sa nestanú z večera do rána, človek musí k tomu nejakým spôsobom dospieť. Som po niekoľkých ťažkých operáciách a sám sa borím so zdravotnými problémami. Pre človeka sú to nesmierne náročné situácie, keď sa ocitne na vozíčku, odkázaný na pomoc iných. Vtedy vám zostáva modlitba a nádej – a keď ste vypočutí, mali by ste ponúknuť istú protihodnotu. Takto som dospel k myšlienke, že by som aj ja mohol pomáhať ostatným. U nás pracujú hendikepovaní nielen s drevom, ale aj s drôtom, špagátom, keramikou či hlinou. Všetko sa deje za prítomnosti terapeutov a špeciálnych pedagógov. Stáva sa, že na začiatku majú deti strach, boja sa, že nič nebudú vedieť spraviť, prostredníctvom práce však samy zistia, že dokážu kadečo. Niektoré výtvarné veci dokonca neskutočne nádherné. Sú to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť.  

Napriek tomu, že máte zdravotné problémy, ste nesmierne aktívny človek. Aké sú vaše ďalšie plány?

Môj sen je spraviť v starej rozbitej drevenici v horách prezentáciu rezbárskeho umenia i ďalších remesiel, výrobkov z drôtu, keramiky, kameňa, šúpolia a iných materiálov. Táto chalúpka by zároveň fungovala ako pomoc pre začínajúcich umelcov. Naším cieľom by bolo ukázať mladým ich smerovanie, prípadne urobiť aukciu a pomôcť im s predajom diel. Celý koncept je postavený na tom, že drevenica stojí uprostred prírody, v pokojnom prostredí, kde ľudia môžu žiť tak, ako kedysi žili ich predkovia – nerušení civilizáciou, schopní vnímať neporušenú prírodu a nabrať z nej dostatok inšpirácie pre tvorbu. Ak sa toto podarí, budem mať veľkú radosť.

Helios Helios Helios Helios Helios Helios

DISKUSIA

Prosím vložte váš komentár
Prosím zadajte vaše meno