Trochu netradičný „rezbársky“ nástroj dokáže divy. Neverili sme, kým sme si nepozreli drevené sochy rezbára Miroslava Záňa z Dolného Kubína. Pre svoj koníček je taký zapálený, že o ňom vydrží s nadšením rozprávať dlhé hodiny. Podobne, ako o svojej láske k prírode a samotnej remeselnej práci.
Ako ste sa vôbec dostali k práci s drevom?
Bavilo ma to prakticky odmalička. Určite to bolo aj vďaka tomu, že láska k drevu sa v našej rodine dedí z generácie na generáciu. Môj otec aj dedo boli totiž majstri. Oni ma naučili, že si treba vážiť prácu a rovnako aj materiál, s ktorým človek robí. A tak som už ako chlapec skúšal čosi zmajstrovať, či už vláčiky alebo lietadielka, s ktorými som sa potom aj hrával. Príroda bola odjakživa mojím svetom, s otcom som často chodieval na huby do hory. Les mal pre mňa výnimočné čaro, obdivoval som, do akej všakovakej podoby môžu stromy vyrásť a veľmi som sa zaujímal, čo sa dá z dreva vyrobiť. Otec mi teda všetko postupne vysvetľoval.
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete drevu venovať aj profesionálne?
Vyučil som sa za stolára a dlhé roky som sa tomuto remeslu aj venoval. Škoda len, že dnes sa už takýmto povolaniam veľmi nedarí. Dnes robím majstra na miestnom učilišti, kde vyučujem mladých stolárov. Neprestal som sa však o prácu s drevom zaujímať, a tak som neustále skúšal vyrobiť niečo nové, hoci aj vo voľnom čase. Dokonca som začal vyhľadávať rôzne výrobné postupy na internete, napríklad na Youtube. Tu som objavil opracovanie dreva motorovou pílou. Nesmierne ma fascinovalo, aké veci dokážu ľudia takýmto spôsobom stvoriť.
Takže ste si zaumienili, že to vyskúšate?
Skutočné rozhodnutie prišlo, keď som na jarmoku v Partizánskej Ľupči spoznal rezbára, ktorý svoje výrobky tiež vypiľoval motorovou pílou. Bolo to niečo úžasné. Nevedel som ani vydržať, kým prídem domov – zobral som klátik, pílu a začal som to skúšať aj ja. Samozrejme, najprv mi to nešlo podľa mojich predstáv. Preto som sa s rezbárom skontaktoval a poprosil som ho, či by ma nepriučil. Našťastie, bol ochotný podeliť sa o svoje skúsenosti, a tak som ho osobne navštívil.
Nie je opracúvanie pílou v porovnaní s klasickými rezbárskymi nástrojmi zložitejšie? Čím je táto technika zaujímavá?
Počas vypiľovania sa vám krásne ukazuje tvar budúceho diela. Keď robím väčší objekt, napríklad medveďa v životnej veľkosti, vlka alebo orla, základný tvar nahrubo vyformujem ťažkou motorovou pílou. Potom si vezmem ľahšiu pílu, ktorá má špicaté zakončenie, takže ňou možno krásne dorábať obrysy, ako sú laby alebo krídla. Nakoniec príde na rad elektrická fréza, ktorou dokončím detaily, napríklad oči či srsť. Výhodou je, že dnes je dostupná rôznorodá technika, ktorou dokážete robiť divy. Keď vidíte, ako sa kúsok dreva premieňa na niečo pekné, je to veľká radosť.
Vaša práca si zaiste vyžaduje obrovskú dávku predstavivosti…
Áno, rezbár musí mať nevyhnutne schopnosť zapamätať si tvary zvierat či predmetov, aby mohol ich podobu zvečniť do dreva. Osobne beriem veľkú inšpiráciu hlavne z prírody. Jednak rád chodím do lesa, ale takisto s obľubou pozerám prírodopisné filmy. Seriály ani politika ma nebavia. Len čo však uvidím nejaké zviera, už si ho v hlave premietam do dreva.
„Osobne beriem veľkú inšpiráciu hlavne z prírody. Akonáhle vidím nejaké zviera, už si ho v hlave premietam do dreva.“
Ako dlho trvá, kým takéto dielo vznikne?
Nič nie je jednoduché. Na začiatku veľa premýšľam a trochu sa potrápim, kým dielo začne naberať prvé kontúry. Samozrejme, niektoré objekty či zvieratá, ktoré robievam častejšie, dokážem spraviť takpovediac „poslepiačky“.
Hovorili ste, že ste zamestnaný. Kedy sa svojej záľube venujete?
Svojmu koníčku sa venujem najmä po večeroch. Často sa však do práce ponorím natoľko, že úplne stratím pojem o čase. Veľmi túžim, aby niečo podobné chytilo aj mojich žiakov – aby videli, čo všetko sa dá z dreva vyrobiť a ako možno materiál povzniesť. Želám si, aby nehľadeli prvoplánovo len na zárobok, ale na prvom mieste vytvárali hodnoty, z ktorých budú mať radosť. Škoda len, že situácia v školstve je taká žalostná. Z roka na rok máme menej záujemcov o stolársky odbor. Vo všeobecnosti je obrovský deficit mladých ľudí, ktorí by sa chceli učiť nejakému remeslu…
Záujem o remeselné profesie klesá, to je fakt. Avšak, osobne mám pocit, že ľudia si vo veľkom začínajú vyrábať množstvo vecí doma
Na Slovensku máme veľa šikovných ľudí, ktorí dokážu vyrobiť krásne veci. Každý výtvor má svoje čaro, nech je urobený z akéhokoľvek materiálu. Z tohto dôvodu majú svoj prínos aj sociálne siete. Sám sledujem Facebook, najmä kvôli rezbárstvu a chovateľstvu. Keď vidím, aké výrobky tu ľudia prezentujú, som nesmierne rád. Prajem si, aby sme sa s takýmito príkladmi stretávali čo najčastejšie. Je to dôkaz, že nemáme iba potrebu chváliť sa cudzím perím. Vieme dokázať sami sebe aj svetu, akých úžasných vecí sme schopní.
Vy sám vyrábate výlučne diela na zákazku, alebo vaše sochy vznikajú aj spontánne, keď vás – ako sa hovorí – kopne múza?
Vyrábam zväčša záhradné doplnky – vznikajú na zákazku, ale aj z vlastného popudu, napríklad, keď sa mi do rúk dostane kus dreva, v ktorom okamžite vidím nejaké zviera. Naposledy som napríklad robil veveričku. Našiel som rozdvojený konár v tvare písmena V a hneď mi napadlo, že by z neho bola krásna veverička s veľkým chvostom. Celkovo vytváram najčastejšie zvieratá, hoci som už skúšal aj rôzne postavy. Rád vychádzam zákazníkom v ústrety a vypílim dielo podľa ich želania. Samozrejme, na takéto zákazky si treba počkať. Ak sa mám popasovať s niečím úplne novým, zvyčajne je to zdĺhavejšie. Naposledy som napríklad vypiľoval vodníka, ktorý drží rybu. S ním som sa poriadne natrápil. Výroba trvala asi mesiac.
Čo ste vôbec zhotovili ako úplne prvé?
Keď som prišiel z Partizánskej Ľupče, vyrobil som ako prvú sovu. Päťkilovou pílou! Keď syn videl, že ma to chytilo a práca mi ide od ruky, začal mi kupovať lepšie náradie – píly a najmä frézy. Sovu som neskôr vyrobil vo viacerých veľkostiach – vyzerali doslova ako matriošky (smiech). Ale tú prvú som nedal nikomu, dodnes ju mám v záhrade.
Hovorili ste, že ste už vyrobili aj medveďa…
Prvý medveď sa mi vôbec nevydaril. Ale nevzdal som to a vypiľoval som ďalej. Hneval som sa a trápil, ale nepoľavil som. Nikdy netreba hádzať flintu do žita. To zdôrazňujem aj našim učňom. Vždy im hovorím: „Ak sa ti nepodarí prvá práca, vydarí sa ti druhá. Pamätaj si však, že každá ďalšia robota musí byť lepšia než tá predchádzajúca – človek sa celý život učí a zdokonaľuje. Nič nepríde z jedného dňa na druhý.“ Keď si ja sám porovnávam prvé výrobky s tými dnešnými, je to sto a jedno.
Aké svoje dielo považujete za svoju doteraz najväčšiu výzvu?
Nepochybne to bol vodník, ktorého som už spomínal. Ale keď prišla takáto zákazka, nechcel som odmietnuť. Najskôr som dlho iba študoval samotný nákres a veľa som skicoval, kým som sa pustil do práce. Ešte aj v noci som premýšľal nad tým, ako postavu urobiť. Našťastie, zákazník bol s výsledkom spokojný. Je to rybár, ktorý si chcel vodníka postaviť k jazierku.
„Ak sa ti nepodarí prvá práca, vydarí sa ti druhá. Pamätaj si však, že každá ďalšia robota musí byť lepšia než tá predchádzajúca – človek sa celý život učí a zdokonaľuje.“
Je ťažké zohnať drevo na takéto drevorezbárske práce?
V súčasnej dobe je naozaj ťažké zohnať kvalitné drevo, veľa závisí aj od financií. Našťastie, máme známeho na píle, u ktorého zvykneme nakupovať. Veľakrát nám vyšiel v ústrety. Vyberieme si celý kus dreva, ktorý priamo na píle skráti na potrebné kusy. Snažím sa využiť všetky druhy dreva s výnimkou dubu a buku, pretože tie praskajú. Často pracujem aj so smrekovým drevom. Dôležité je, aby bolo pekne husté – ideálne je zimné drevo, ktoré má nádherne vykreslené ročné kruhy. Niekedy sa zasa stáva, že ľudia mi drevo venujú – napríklad, keď spília jabloň alebo čerešňu v záhrade. Vždy sa im na oplátku snažím niečo vyrobiť.
Čo vás na tejto práci najviac napĺňa?
Najkrajšie je to, keď si postavíte klát a pustíte sa do práce. A keď začnete vypiľovať a vidíte, že dielko naberá ten správny tvar. Je to neopísateľná radosť. Priznám sa, že sa s drevom dokonca rozprávam. Suseda si určite myslí, že trpím samovravou (smiech). Ale na druhej strane, koľko ľudí sa rozpráva napríklad s kvetmi… Raz som dokonca poznal kamenára, starého pána, ktorý sa ešte aj tej skale prihováral! Veril, že materiálu sa treba privrávať, lebo príroda nám rozumie. A keď s prírodou nájdete spoločnú reč, dielo sa vám určite vydarí. A tak mi to zostalo…
„Najkrajšie je to, keď si postavíte klát a pustíte sa do práce. A keď začnete vypiľovať a vidíte, že dielko naberá ten správny tvar. Je to neopísateľná radosť.“
Manželke nevadí, keď počuje motorovú pílu?
Ach, to vôbec nie! Manželka je skvelá, klobúk dole pred ňou! Jedine sa ma snaží krotiť, keď sa do práce príliš ponorím a stratím pojem o čase. Bojí sa, lebo zdravotne som už kadečo prekonal. Ale v rodine ma všetci veľmi podporujú a fandia mi. Zároveň sú moji najväčší kritici. Keď niečo vyrobím, vždy sa pýtam na názor manželky, synov aj dcéry, ktorá vyštudovala umeleckú školu v Ružomberku.
Predpokladám, že aj vo vašom vlastnom dome by sme našli vaše výtvory. Radi sa obklopujete svojou prácou?
Bývam v dome s veľkou záhradou, kde môžem vysádzať kvety a stále niečo majstrovať a vyrábať. Mám tu búdky pre vtákov, jazierko, pri jazierku korytnačku. Milujem prírodu. Dlho v hlave nosím jeden sen – chcel by som si tu vyrobiť ZOO drevených zvierat. Mám už medveďa, vlka a plánujem vyrobiť aj líšku. Záhrada a práca sú jednoducho môj relax. Betónová džungľa mi nič nehovorí. A nemám ani potrebu chodiť na dovolenky k moru. Môj dom, záhradka a moja rodina sú moje všetko…
