Hromadná výroba drevených hračiek bola kedysi na našom území typická pre tri hlavné oblasti – Stará Turá, Kunešov a Kyjatice. Práve posledná zmienená dedinka v okrese Rimavská Sobota sa preslávila hračkami s charakteristickými ornamentmi. Ak ste doteraz nepoznali kyjatické hračky, je najvyšší čas zoznámiť sa s týmto ľudovým skvostom.
Výroba kyjatických hračiek je úzko spätá s malohontskou dedinkou Kyjatice. Jej obyvatelia boli známi výrobou nábytku z bukového dreva, ktorý sa vyvážal aj za hranice regiónu. Popri skriniach, kredencoch a truhliciach vznikli kyjatické hračky s typickým geometrickým a lineárnym dekorom. Majú podobu drevených figúrok a sú bohato zdobené kruhovými ornamentmi, elipsami a čiarkami vyrytými pomocou špeciálneho kružidla.
Požadovaná farebnosť hračiek sa dosahovala moridlami v hnedej, červenej, modrej a žltej farbe. Pôvodne boli čisto prírodné – vznikli napríklad varením kôry trniek alebo divých sliviek. Typickými tvarmi, ktoré vychádzali spod rúk starých majstrov, boli zvieratká ako koník či kohútik na podložke s kolieskami, sliepočka, ježko, ale i zmenšeniny náradia a nábytku, ako napríklad fúrik, súsek (truhlica), kolíska či postieľka. Niektoré boli dokonca vysoké až jeden meter, aby si ich deti mohli vyskúšať.
Vedeli ste, že?
Hračky sú vyzdobené kružbovou rezbou a linkorezom. Sú to postupy, ktoré používali starí majstri z Kyjatíc. Najpoužívanejším prvkom pri zdobení bola slnečná ružica v rôznych variáciách.
Výroba kyjatických hračiek sa začala vytrácať po druhej svetovej vojne. Remeslo by pravdepodobne zaniklo, keby naň výraznejšie neupozornil koncom 60. rokov minulého storočia Anton Oboňa z Lazian. Bol profesionálnym reštaurátorom pracujúcim v Bojnickom zámku. Pre ÚĽUV zhotovil prvú kolekciu kyjatických hračiek, ktoré boli precíznymi kópiami tých pôvodných. V 90. rokoch sa výrobe hračiek venoval Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec neďaleko Kyjatíc. Popri výrobe bol aj propagátorom tohto unikátu a snažil sa o vytvorenie dielne, ktorá by zamestnávala výrobcov. To sa mu však nepodarilo. Hračky vyrábal do roku 2010.
Stretol sa s ním aj Ladislav Hedvigi z Rimavských Zalužian, ktorý v súčasnosti najvýraznejšie prispieva k tomu, aby 150-ročná tradícia kyjatických hračiek nevymrela. Pri výrobe používa staré technologické postupy, teda bez kovových spojovacích prvkov či lepidla, a povrchovú úpravu morením a lakovaním ekologickými prípravkami. Na odkaz starých majstrov vo svojej tvorbe nadväzujú i Jana Majerská z Novej Bane, ktorá kyjatický motív aplikuje na doskové drevo, a Martin Šalgo z Krnej. Ten vyrába drevené hračky inšpirované kyjatickými vzormi pod značkou Lopki.
Zo samouka majster ľudovej umeleckej výroby
Výrobe kyjatických hračiek sa Ladislav Hedvigi venuje od roku 2012, pričom začínal ako samouk. „Nie som vyučený v odbore, mám technickú školu a robil som správcu v nemocnici. K drevu som sa dostal v sociálnom podniku v Klenovci, kde sa venovali okrem iného aj ľudovej výrobe. Začal som robiť sústružené hračky a cez ne som sa dostal k tým kyjatickým,“ opísal úvod svojej zaujímavej cesty.
O hračkách si chcel spraviť dokonalý prehľad, preto študoval dostupnú literatúru, navštevoval múzeá, až ich sám začal vyrábať. A čím mu kyjatické hračky tak učarovali? „Odlišovali sa čiastočne tvarom a hlavne výzdobou. Takú nenájdete nikde inde. Ich geometria mi pasuje do oka,“ vysvetlil.
Originálne kyjatické hračky mali štyri nohy a robili sa z bukového štiepu, teda z doskovitého dielu získaného lúčovitým štiepaním klátov. Pôvodne sa takto vyrábali súseky a popri tejto práci vznikli aj hračky s tradičným gemerským symbolom. Bukovému drevu zostal Ladislav Hedvigi verný, hoci skúšal použiť i javorové drevo. V jeho okolí je bukov dostatok a táto drevina je tvrdá, hračky z nej sú teda odolné.
„Dôležitá je biela farba bukového dreva. Povrchová úprava hračiek sa robí morením, vďaka čomu získajú tmavú farbu, a táto namorená časť sa kružidlom dáva dole. Vzniknuté ornamenty sú teda kontrastné. Pri dreve z čerešne alebo zo slivky by sa ten efekt nedosiahol,“ upozornil majster. Hotová hračka sa na záver ešte prelakuje.
Bukové drevo si Ladislav Hedvigi vyberá sám, aby bolo kvalitné – nesmie byť zle rastené, to by prekážalo pri zdobení. Pri peci v dielni si ho aj sám rýchlo vysuší. V klasických sušiarňach by to podľa neho trvalo dlhšie a drevo by mohlo chytiť nežiaduci odtieň dočervena. Keďže zakaždým vyrába viacero hračiek naraz, odhadnúť presný čas na výrobu jednej hračky sa nedá.
Pre predstavu, jeden malý súsek (napodobeninu veľkého) vyrába približne tri pracovné dni, z toho jeden deň sa venuje len ornamentom. „Ručná práca a zdobenie sú časovo náročné, preto sa cena výrobkov bežným ľuďom môže zdať vysoká,“ povzdychol si.
Charakteristická rezba kružidlom
Pre kyjatické hračky je typická práve rezba robená kružidlom. Tento nástroj si starí majstri zhotovovali vždy svojpomocne. Výnimkou je majsterka ľudovej umeleckej výroby Jana Majerská z Novej Bane, ktorá síce nevyrába kyjatické hračky v ich pôvodnej podobe, ale kyjatické vzory aplikuje vo svojich autorských návrhoch. Kružidlo však nepoužíva. „Vzory robím linkovým dlátkom, viem ním dokonca spraviť aj kruh, ktorý dokážem udržať,“ povedala pre Čaro dreva. V kyjatických vzoroch sa podľa nej môže človek nájsť a môže si upraviť uloženie čiarok podľa seba alebo oblúčiky ukladať do rôznych tvarov.
Jana Majerská pochádza z rodiny, ktorú minimálne dve generácie živila práca s drevom. Jej starý otec vyrábal náradie a otec bol ľudovým rezbárom. Tam niekde sa podľa nej zrodila aj jej láska k drevu: „Mojou zábavou bolo sledovať otca pri práci. Už ako malá som mu brala nožíky a ako päťročná vyrezávala.“ Hoci sa nedostala na umeleckú školu – nie pre nedostatok talentu, ale pre nesúhlas jej otca s vtedajším režimom –, práci s drevom zostala verná, a to počas hotelovej školy aj neskôr na materskej dovolenke.
Po absolvovaní rekvalifikačného kurzu v Martine začala spolupracovať s ÚĽUV-om a venovať sa ľudovej tvorbe. Postupne začala svoje drevené zvieratká farebne upravovať. „Začala som používať moridlá a takto namorené koníky si žiadali výzdobu. Tak som sa dostala ku kyjatickým vzorom. Oslovovali ma svojou geometrickosťou, pretože geometriu som mala rada už na základnej škole. Ja som sa v nej našla,“ doplnila.
Kyjatické vzory začala postupne aplikovať i na vianočné ozdoby, súseky či betlehemy. Okrem vyrezania kyjatických vzorov na svoje výrobky maľuje detaily akrylovou farbou. Nakoniec ich navoskuje. A keďže pri hračkách sa môže stať, že si ich deti dajú do úst, radšej ich upravuje ľanovým olejom.
Štylizované zvieratká aj motív hviezdy
Na rozdiel od Ladislava Hedvigiho Jana Majerská pracuje s lipovým drevom, ktorému sa hovorí aj drevo rezbárov. Má pravidelnú štruktúru a ľahko sa opracúva. Je dôležité, aby si stromy vybrala sama, a to také, ktoré nerastú pri potokoch alebo na kamenistej pôde, pretože potom majú tvrdé drevo.
„Pokiaľ je lipa spílená na správnom mieste a v správnom čase, teda v zime, strom v sebe nemá natiahnutú vodu. Mám šťastie, že žijem v oblasti s dostatkom líp zo samovýsevu, takže využívam stromy z povinných prebierok,“ prezradila.
Pre štylizované drevené zvieratká Jany Majerskej je typický jeden vzor – hviezda. Má viacero názvov, známa je aj ako rozeta či svarga. Rezbárku oslovila pravidelnosť a súlad tohto motívu. Na takmer každú svoju postavičku ho však umiestňuje aj z iného dôvodu: „V minulosti ľudia verili, že prináša šťastie a má ochrannú funkciu proti hromom a bleskom. Preto mám pocit, že s ňou rozdávam šťastie,“ prezradila umelecká rezbárka, ktorá miluje svoju prácu. A to napriek tomu, že podľa jej slov sa z nej dá vyžiť len skromne.
Záchrana kultúrneho dedičstva
To nám potvrdil aj Ladislav Hedvigi, ktorý vybral svoje úspory, predal byt a odsťahoval sa do rodičovského domu, aby sa posledné tri roky naplno venoval len kyjatickým hračkám a ich propagácii. Vďaka jeho úsiliu má kyjatická hračka od roku 2019 chránené označenie pôvodu a od roku 2022 aj zápis v reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Založil dokonca občianske združenie Kyjatické hračky na zachovanie pôvodných postupov pri výrobe kyjatických hračiek a nábytku.
Jeho ďalšou aktivitou a veľkým snom je obnovenie takmer 200-ročnej evanjelickej školy v Kyjaticiach, ktorá pamätá aj Pavla Dobšinského. V opravenej budove plánuje zriadiť dielňu na výrobu kyjatických hračiek aj stálu interaktívnu expozíciu, v ktorej by sa deti s jeho výrobkami mohli pohrať. K obnove verandy, na ktorej by sa dali robiť tvorivé dielne, mu pomohla verejná zbierka. Ďalšie tisíce eur však aktuálne potrebuje na opravu strechy, aby sa v starej budove dalo ako-tak fungovať.
„Najviac ma mrzí malý záujem štátu o remeselníkov. Dobrodružne a na vlastnú päsť tu niečo zachraňujeme. Ja však nie som pesimista, doba je vždy nejaká. Som presvedčený, že keď veci robíte najlepšie, ako viete, s otvoreným srdcom, vtedy sa ukladajú pekne jedna za druhou. Len nezahodiť flintu do žita,“ prezradil výrobca tradičných hračiek, ktorý sa o pokračovateľa tohto remesla nebojí.
Podľa jeho slov k nemu treba len chuť a trpezlivosť. Vždy, keď jeden majster končí, niekde inde sa objaví ďalší. Aj preto trávi toľko času propagáciou kyjatických hračiek, o ktorých dokonca natočil aj videá. „Tie sa už nestratia. Kto chce, môže začať aj podľa nich,“ doplnil.
Tip na záver:
Inšpirovali vás slovenskí majstri a rozhodli ste sa vyrobiť nejakú hračku z dreva? Na povrchovú úpravu môžete použiť napríklad oleje Belinka Oil Interier, Belinka Oil Food Contact, lazúru Belinka Interier, TESSAROL akrylový email SATÉN či TESSAROL Akryl lak.
