Fujara je skutočne jedinečný hudobný nástroj, právom označovaný ako výlučne slovenský. Kedy sa na našom území objavila po prvý raz? Mnohí sa domnievajú, že vznik tohto hudobného nástroja je úzko spätý s valašskou kolonizáciou. Je to ale naozaj pravda?
Ako vznikla fujara
Pokiaľ by ste sa nadšencov pre ľudové umenie pýtali, odkiaľ pochádza fujara, jednoznačne vám povedia, že z regiónu, ktorý ospieval Andrej Sládkovič – z Podpoľania. A keďže tento región je nerozlučne spätý aj so salašníctvom, sú ochotní prisahať, že je to pôvodný nástroj tunajších pastierov, ktorí sa spolu s ovčiarstvom dostal na Slovensko v rámci valašskej kolonizácie (14. – 17. stor.). Aká je ale pravda?
Z Podpoľania pochádza fujara, ktorú poznáme dnes, tá, na ktorej aj v súčasnosti hrajú uznávaní interpreti. Ale detvianska fujara nie je prvou známou na našom území a neprišla ani s valašskou kolonizáciou. Než vznikla podpolianska (detvianska) fujara, bol tu ešte jeden dôležitý medzistupeň – fujara priechodská.
Podľa renomovaných etnológov (PhDr. Ivan Mačák) bola akýmsi prapredkom fujary trojdierková basová gotická píšťala, ktorá sa na teritórium Slovenska dostala počas tureckých vojen (16. – 17. stor.). Pritom je aj archeologickým výskumom podložené, že ju so sebou priniesol pluk žoldnierov zo západnej Európy, ktorý pôsobil v oblasti Slovenskej Ľupče. Postupne prenikla do slovenského prostredia, zakorenila sa tu a zotrvala ako endemit v oblasti. Tento nástroj, ktorý etnomuzikológovia nazvali priechodská fujara (podľa obce Priechod), sa až následne dostal do oblasti Podpoľania, kde bol časom konštrukčne aj vizuálne prispôsobený do podoby, v akej fujaru poznáme dnes. Aktuálne preto aj rozoznávame 2 typy fujár: priechodskú a detviansku.
Prečo je fujara jedinečná
Aj keď možno vystopovať vznik fujary vrátane istých spoločných znakov s trojdierkovými stredovekými píšťalami v iných krajinách, nástroj ako naša fujara sa nikde inde vo svete nevyskytuje. Je pravda, že v jednom bruselskom múzeu sa nachádza trojdierková basová píšťala (pôvodom z Talianska) dlhá cca 100 cm, ktorá sa niektorými znakmi podobá na už spomenutú priechodskú fujaru, ale naša slovenská fujara je svojím poňatím, výzdobou a veľkosťou až do 180 cm skutočne „endemitom“. Aj preto bola fujara (a jej hudba) 25. novembra 2005 zapísaná na Zoznam diel ústneho a nehmotného dedičstva UNESCO.
„Je to nepochybne najpodivuhodnejšia, najväčšia a najmajestátnejšia flauta v Európe. A možno nie je zlé tvrdiť, že by to mohol byť náš západný ekvivalent (aj keď oveľa vyšší, inak tvarovaný a s inou technikou hrania) svetoznámeho japonského shakuhachi.“
(Jan Marmenout, belgický perkusionista a inštrumentalista)
Čo je pre fujaru typické
Fujara je trojdierková basová píšťala, ktorej vznik možno na slovenskom území datovať do 16. storočia (valašská kolonizácia začala už v 14. stor.). Keďže je taká dlhá (štandardom na Slovensku je 174 cm), že pri fúkaní by hráč nedočiahol na dierky, má okrem hlavnej ešte krátku prívodnú trubicu s nižšie umiestneným otvorom na fúkanie. Melódia vychádzajúca z fujary vzniká kombináciou zmien sily fúkania a hmatov na dierkach.
Najrozšírenejším typom je jednoznačne podpolianska (detvianska) fujara. V oblasti detvianskych a hriňovských lazov je hádam v každom dome minimálne jeden exemplár tohto unikátneho nástroja, na ktorý dokáže hrať snáď každý mužský obyvateľ Podpoľania. Tzv. priechodská fujara, vyskytujúca sa v oblasti obcí Priechod, Strelníky, Hiadeľ, Podkonice a pod., je odborníkmi považovaná za archaickejšiu formu fujary, niektorými dokonca iba za medzistupeň k podpolianskej. Na Slovensku rozlišujeme 3 špecifické oblasti výskytu fujary: priechodskú, podpoliansku a gemersko-malohontskú.
Ako sa fujara vyrába
Fujara sa, samozrejme, vyrába z dreva. Z dreva horských listnatých stromov. Ideálna na výrobu fujár je však podľa majstrov tohto remesla baza čierna, ako uvádza aj výrobca fujár Roman Kuchta, ktorého výrobky by ste našli v USA, Japonsku i v Austrálii.
Nie je však baza ako baza. Vhodná je taká, čo rastie v drsných podmienkach, lebo rýchlo vyrastená na výživnej pôde a slnku nemá také rezonančné vlastnosti ako baza vyrastená v drsnom prostredí. Surovina sa vyrezáva v období vegetačného pokoja (január, február), kedy má drevo najmenej miazgy. Vŕta sa ešte pred sušením – nebožiecovým vrtákom – a až potom sa dáva sušiť. Doba schnutia je 2 až 3 roky. Po dokonalom vysušení sa drevo opäť prevŕta (prekalibruje) a pristupuje sa k výrobe hlásničky, ktorá je srdcom fujary. Od nej závisí, či má fujara čistý tón, kvalitné výšky aj hĺbky.
Po vyvŕtaní bočných hmatových otvorov nasleduje povrchová úprava budúceho nástroja. Drevo sa hobľuje, šmirgľuje, následne zdobí, leptá, lakuje… Každý majster má svoje špecifiká výroby, svoje ornamenty, svoje fígle… K uznávaným výrobcom u nás patria napríklad Ján Šulík, Pavel Bielčík, Dušan Holík, Juraj Holík, Tibor Kobliček, Pavol Smutný… Ich majstrovské nástroje by ste našli nielen na Slovensku, ale okrem Antarktídy na všetkých kontinentoch sveta.
Na čo by sme nemali zabúdať
- Ako všetko okolo nás, čomu chceme zachovať dlhú životnosť a primeranú funkčnosť, aj fujara si vyžaduje minimálne základnú starostlivosť.
- Úplne nová fujara potrebuje svoj čas, kým sa „zahrá“. Najskôr na nástroji hráme maximálne 1 hodinu denne, až po cca 14 dňoch môžeme záťaž postupne zvyšovať. Až po 1 – 2 mesiacoch môžeme nástroj považovať za „zahratý“ a pripravený na vyššiu záťaž.
- Počas hrania nesmieme zabúdať, že z fujary je potrebné zhruba po 20 minútach vylievať kondenzát a to isté, samozrejme, aj po skončení hry. Po hre fujaru nikdy neklaďme (nevešajme) dolu hlavou.
- Mimoriadne dôležité je olejovanie fujary. Nielen v rámci pravidelnej údržby, ale najmä ak nástroj dlhší čas nebol používaný. V takom prípade fujaru naolejujeme netoxickým olejom. Výrobcovia odporúčajú cca 2-krát za rok. K najvhodnejším na olejovanie fujary sa radí ľanový a parafínový olej.
- Podstatné je vždy dôkladne naolejovať vnútorné steny fujary a aj vzduchovod. Po naliatí oleja fujarou točíme a obraciame ju, aby sa olej dokonale roztiekol a zvyšný vytiekol von. A vešiame zásadne hore hlavou.
- Na vonkajšiu stranu možno použiť dekoratívny náter vo forme oleja, laku či lazúry.
