Seriál ŠIKOVNÉ RUKY: Ľudia, ktorí dodávajú drevu zvuk

Hudobné nástroje sprevádzajú ľudstvo odnepamäti. Ich výrobcovia musia aj dnes disponovať mnohými vedomosťami, ale aj trpezlivosťou, šikovnosťou, remeselnou zručnosťou a dobrým hudobným sluchom. Predstavujeme vám niekoľkých zaujímavých slovenských výrobcov, ktorí dodávajú drevu zvuk, a ich osobnú cestu k výrobe hudobných nástrojov z dreva.

Majster sláčikových nástrojov

Najčastejšie používaným sláčikovým nástrojom sú husle. Aby mali dobrý zvuk, profesionálni husliari potrebujú vhodné drevo, dôležité je správne klenutie rezonančných dosiek a samostatnou kapitolou je aj lakovanie. Ľubomír Farkaš sa výrobe majstrovských sláčikových nástrojov (husle, violy a violončelá) venuje v malej dielni v Košiciach spoločne s bratom Vladimírom. Husle nielen klasickým spôsobom vyrábajú, ale ich aj opravujú. Každý takto vyrobený nástroj je teda originálom.

„Na výrobu samotných huslí používam rezonančný smrek a javor najvyššej kvality. Ale pracujem aj s inými drevinami, či už exotickými alebo domácimi, ako orech, hruška, slivka, čerešňa a eben. Používam ich na výrobu garnitúry – na podbradník a strunník.“

Oboch bratov k hudbe ešte v detstve priviedli muzikantsky založení rodičia. „Po skončení strednej priemyselnej drevárskej školy som začal navštevovať strednú husliarsku školu v Luboch u Chebu. Po jej ukončení som absolvoval aj stáže u rôznych majstrov husliarov v Čechách a v roku 2006 som si otvoril vlastný ateliér,“ rozpráva Ľubomír, ktorému je práca zároveň aj koníčkom. Cena hudobného nástroja, ktorý vyrobí, závisí od použitého materiálu (drevo musí dlhé roky schnúť) a zvukovej charakteristiky, ktorú nástroj má. Medzi jeho zákazníkmi by sme našli členov filharmónie, divadla a opery, ale aj muzikantov z ľudových súborov a ľudí z konzervatórií a základných umeleckých škôl.

Slovenský unikát

Peter Raškovič z Nitry vyrábal elektrické husle zo začiatku po večeroch v rámci koníčka, no klientov mal aj v zahraničí. Aj on k hudbe „pričuchol“ už v mladosti, ako samouk hrával na husle od svojich osemnástich rokov a vystupoval v country zoskupeniach rôzneho druhu. V tomto žánri bolo pri amatérskych koncertoch vhodné akustické podanie. Pre väčšie publikum však bolo nevyhnutné skupinu elektricky ozvučiť a tu nastal problém s husľami: „Alebo ich nebolo počuť, alebo „napískavali”.

„Fascinuje ma štruktúra dreva, jeho vôňa a otázka opracovateľnosti v rozličných smeroch. Posledných 20 rokov som sa zahĺbil aj do akustiky dreva. Veľa pokusov skončilo v kozube. Každý kus nástroja vzniká ako socha, podľa toho, aké základný materiál ponúka možnosti. Väčšinu úkonov robím ručne alebo len so základnými nástrojmi.“

„Vyskúšal som špeciálne mikrofóny, snímače, ale stále to nebolo ono. Vtedy som v hudobnom časopise uvidel fotku hráča na elektrické husle. Hneď som si jedny nechal priniesť na vyskúšanie a bol som sklamaný. Okrem dosť vysokej ceny, vtedy skoro ročného platu, bol nástroj z veľkej časti plastový a zvuk škrípavý, nepodobný husliam. Vtedy som si povedal: Veď toto by som vedel spraviť sám. Hneď na druhý pokus som bol úspešný. Odvtedy som každý rok vyrobil pre kamarátov hudobníkov dva až tri kusy a pomaly som nástroj vylepšoval až do dnešnej podoby.“

Drevo pritom Petra Raškoviča fascinovalo od detstva. V rodinnom albume mal fotografiu, kde ako približne trojročný stojí u babičky na dvore s tridsaťcentimetrovým nožom v ruke. Už vtedy rezal do dreva. Neskôr sa zabával vyrezávaním príveskov a miniatúr. Až kým svoju zručnosť nezúročil pri výrobe elektrických huslí. Výrobou tohto hudobného nástroja sa podľa neho nedalo uživiť na plný úväzok, lebo cieľová skupina je veľmi úzka. Pravdepodobne aj preto bol na Slovensku zatiaľ jediným výrobcom elektrických huslí.

Hudobná inšpirácia Afrikou

Hudobných nástrojov, na ktoré vedia zahrať aj laici bez akéhokoľvek hudobného vzdelania, nie je veľa. Jedným z nich je WoodPack, ktorý poteší nielen milovníkov hudby, ale aj dizajnu. Oslovil dokonca dizajnérsku a výtvarnú obec a získal cenu „Produkt roka“ v rámci podujatia Bratislava Design Week.

Za jeho vznikom stojí vyštudovaný hudobník Boris Čellár. „Často sa stáva, že človek pristúpi k WoodPacku s tým, že nemá hudobný talent, s obavou, že sa pri hre strápni. Po niekoľkých úderoch na nástroj však býva povzbudený pekným tónom a vtiahnutý do hry. Nástroje ladím do stupníc tak, aby tóny vytvárali zaujímavé melódie a harmónie. Vyhýbam sa kombináciám, ktoré by mohli vytvárať v melódiách napätie. Aj preto je tento nástroj obľúbený medzi nehudobníkmi, obzvlášť medzi deťmi. Okrem toho WoodPack oslovuje muzikoterapeutov či jogínov využívajúcich meditáciu zvukom,“ hovorí.

„V hlave som jasne počul zvuk, ktorý mi pripomínal drevený xylofón, no vedel som, že tento nástroj musí byť zároveň jednoduchý a intuitívny. Najlepšie, aby si naň mohol zahrať hudobník aj nehudobník – laik. A tak som sa nechal inšpirovať prastarým africkým štrbinovým bubnom, ktorý sa považuje za jeden z najstarších nástrojov v histórii ľudstva.“

Aj keď pôvodným zámerom Borisa Čellára bolo použiť len slovenské dreviny, hlavnú úlohu zohral kvalitný zvuk, ktorý produkujú tvrdé drevá. Preto v jeho dielni nájdete orech, čerešňu, brezu, brest, ale aj palisander, mahagón, padauk, purpurové drevo, wenge a iné „exotiky“.

Pri výrobe myslí aj na ekológiu a preto nakupuje len drevo, ktoré má jasný pôvod. Zaujímavosťou je, že ku každému zakúpenému nástroju dostanete balíček so semienkami. Tie môžete zasadiť a dať tak život ďalším stromom. Tento netradičný hudobný nástroj si našiel cestu do celého sveta a momentálne dopyt zo zahraničia tvorí 70 % produkcie. Vo svojej zbierke ho majú napríklad Kiko Loureiro zo skupiny Megadeth, bubeníci Brian Blade, Trilok Gurtu alebo slovenskí Korben Dallas či Jana Kirschner.

Hudobný nástroj na dva palce 

Minimum hudobného vzdelania potrebujete aj pri hre na ďalšom nástroji – kalimbe. Ako s úsmevom hovoria jeho výrobcovia, Marek a Katarína Bolfovci, postačia vám len dva palce a základná znalosť písania SMS na mobile. „Hudba a drevo patrili k mojim záľubám odmalička – intuitívny hudobný nástroj kalimba v sebe spája oboje,“ začína svoje rozprávanie Marek, bývalý učiteľ, ktorý dlhé roky hrával na perkusných nástrojoch. V istom momente ho však koncertovanie prestalo napĺňať. Opätovnú vášeň k hudbe objavil znova aj vďaka prvej kalimbe, objednanej priamo z Afriky. „V kalimbe som objavil veľký potenciál, keďže sa na nej hrá jednoducho. Ďalším plusom bola možnosť využitia pentatonickej stupnice, na ktorej dokážu hrať aj ruky človeka, ktorý neovláda hudobnú teóriu. A tak som pustil do výroby, skúmania možností a limitov nástroja, ktorý mi učaroval.“ 

„Vďaka kalimbe som objavil východisko z osobnej krízy, do ktorej som sa dostal ako profesionálny hudobník. Pasívne prijímanie hudby publikom sa stalo pre mňa veľmi vyčerpávajúcim. Cítil som potrebu zmeny prístupu k hudbe – tak, aby sa do nej zapájali aj ostatní a aby každý mohol zažiť pocit naplnenia, ktorý prináša tvorba hudby.“

Na výrobu slovenských kalímb manželia používajú tvrdé drevo, orientujú sa hlavne na naše listnaté stromy. Je ich prioritou, aby drevo nebolo priemyselne ťažené, naopak, je prirodzene a ručne sušené a opracované. To v praxi znamená minimálne štyri roky prirodzeného schnutia, kým s drevom môžu začať pracovať. Aj preto ho majú všade – v dielni, v drevárni, v garáži, okolo domu, na pôjde u rodičov. „Následne drevo ručne opracujeme a nasleduje veľmi dlhý zoznam činností, kým sa dostaneme k finálnej podobe nástroja.“

„Považujem za mimoriadne dôležité, aby bolo čo najviac práce vykonanej ručne. Na nástroji je cítiť, keď bol vyrobený ručne, v pokoji a človekom, ktorý má svoju prácu rád,“ dopĺňa Marek Bolf. Záber zákazníkov je naozaj široký. Od učiteľov, terapeutov, profesionálnych hudobníkov, rodiny s deťmi, až po vrcholových manažérov, ktorí pri hraní na kalimbe relaxujú. Kvalitný zvuk je zárukou toho, že samotná kalimba má vysoko terapeutický účinok. 

Zvuky stredoveku

Jeho dedo mal stolársku dielňu a prácu s drevom má doslova v krvi. Začínal u jedného z najznámejších výrobcov gitár na Slovensku – Rudolfa Sivčáka – a tieto časy označuje ako vysokú školu výroby nástrojov. Peter Kuchťák zo Zákamenného vyrába okrem moderných gitár a basgitár aj netradičné stredoveké strunové nástroje.

„Raz som dostal zaujímavú otázku – či ma neláka naučiť sa aj na nich hrať, keď už tie nástroje vyrábam. Niekto by si možno povedal, že musíte na nástroje automaticky vedieť hrať, ak ich vyrábate. Ale nie je to tak. Samozrejme, nejaké základy sa na vás nalepia, ale má to ďaleko od hry na nástroj.“

Zhotovuje väčšinou podľa pôvodných plánov a vynovuje ich modernými prvkami. „Podrobné plány a podklady na ich výrobu nie je jednoduché zohnať, prípadne ani neexistujú, a tak vyrábam len na základe nejakých poznatkov, ktoré sa mi podarí zistiť – či už od zadávateľa zákazky, alebo vychádzam informácií z internetu,“ popisuje svoju niekedy až detektívnu prácu. Pod jeho rukami vznikli netradičná nástroje, ako Crwth (pôvodom z Walesu), Kantele (pôvodom z Fínska), Kravik Lyra (pôvodom zo Škandinávie), Morin Khuur (pôvodom z Mongolska), Tagelharpha (pôvodom zo Švédska) a najnovším prírastkom je Moraharpha, predchodca nástroja Nyckelharpa.

V teórii hudby by sme našli poučky, ktoré drevo je najvhodnejšie na konkrétny hudobný nástroj. Lenže Peter sa zatiaľ nezaoberá sériovou výrobou, ale skôr individuálnou. Aj preto sa druhy použitého dreva líšia a záleží na konkrétnej dohode so zákazníkom. „Na čo si potrpím, sú komponenty – nultý pražec, kobylka, ladiaca mechanika, pražce, potenciometre a podobne – na ne využívam väčšinou to najlepšie na trhu.“

„Na povrchovú úpravu zvyčajne používam nitrocelulózový lak, špeciálne vosky a oleje, ktoré zachovávajú rezonančné vlastnosti dreva a jeho prirodzený vzhľad. Po rokoch skúsenosti a práce s drevom sa mi podarilo nadobudnúť aj cit pre detail, ktorý pri výrobe nástrojov zužitkujem. Na maličké detaily, ktoré sú možno bežným okom na prvý pohľad neviditeľné, musím často upozorniť. Ale predsa nie sú samozrejmosťou. Napríklad rôzne komponenty, ktoré sú na gitarách zvyčajne z plastu, ja robím z dreva. Je to práca navyše. Ale je to jednoducho niečo, čo tam chcem dať a mám radosť, keď sa výsledok podarí,“ uzatvára svoje rozprávanie Peter Kuchťák.