Poznáme ho z televíznych obrazoviek, z plátna kín či divadelného javiska. Málokto však o ňom vie, že vyštudoval strednú odbornú drevársku školu. Reč je o Milanovi Ondríkovi, talentovanom hercovi, ktorý je zároveň jedným z nás – milovníkov dreva. Škoda, že vám písaným slovom nedokážeme sprostredkovať elán, ktorý mal Milan v hlase, keď rozprával o dreve a celom svojom živote. Čítajte a inšpirujte sa človekom, ktorého krédom je vychutnávať si život naplno.
Z viacerých rozhovorov s vami sme sa dozvedeli, že ste mali, ako by to naši rodičia nazvali, pravé detstvo. Ako vnímate svoje detstvo? Akú rolu v ňom zohralo drevo?
Celý život čerpáme z toho, ako sme vyrastali. Formuje nás to celý život. My sme chodili k dedovi, ktorý bol stolárom, do jeho dielne, kde sme sa často hrávali. Hovorili sme tomu, že sa ideme hrať s „latečkami“. Boli to také odrezky z rôznych lát – skladali sme z nich rôzne stavbičky. Dodnes si pamätám tú vôňu dreva a dielne. Tak s tým sa mi spája detstvo.
Kto mal na vás ako na dieťa najväčší vplyv? Dedko?
Nie, práveže celá rodina. Najviac rodičia, moja mama, môj oco. Rodina je základ a presne v tom duchu sa snažím vychovávať aj svoje deti. Trávime spolu veľa času. Viete, niektorí, čo mali ťažké detstvo, tvrdia, že ich to posilnilo, ale podľa mňa to tak nefunguje. Človek prirodzene túži po šťastí a na to potrebuje mať vôkol seba ľudí, ktorých má rád.
Má drevo vo vašom živote nejaký špeciálny význam?
Drevo nás obklopuje. Nevnímam ho len ako materiál a je pre mňa živé, aj keď je odpílené a vyschnuté. Napríklad som práve dokončil prerábku pivnice na dielňu. Dlho som sa na to odhodlával. Mal som v nej nahádzané laty, ktoré zostali ešte z prerábky drevenej podlahy. Sú to storočné dosky a pri práci s nimi som si naplno uvedomil, že drevo je nesmrteľné. Samozrejme, dosky sú trošku spráchnivené, ale sú stále pevné. Aj po sto rokoch sú pre mňa ako živý materiál.
Drevo nás obklopuje. Nevnímam ho len ako materiál, je pre mňa živé, aj keď je odpílené a vyschnuté.
Pamätáte si na svoj prvý pokus o tvorbu z dreva?
Pamätám si to veľmi presne. Na prijímačky na strednú rezbársku školu bolo treba doniesť nejaké dielo, výrobok. A pamätám si, bonznem ho (smiech) – môj sused mi vtedy nechcel požičať dláta. Tak som použil nožík. A potom som bol v dedovej dielni, kde som si požičal také malé dlátko, ktoré mám doteraz. Vyrezal som také postavičky. Myslím si, že to boli pltníci. Vymaľoval som ich vodovými a temperovými farbami a potom som ich na tie prijímačky doniesol vo vrecku. Hrozne rád by som to teraz videl, určite to bolo infantilné.
A podarili sa prijímačky?
Podarili sa, áno. Ja viem, že som to považoval za veľký úspech, že ma tam zobrali aj napriek tomu, že som nemal žiadnu predprípravu. Tú lásku k drevu som naozaj mal – a nielen vďaka dedovi, ale aj otcovi, ktorý síce nebol stolár, ale tiež sa venoval drevu. Drevo je jednoducho súčasť toho, že pochádzam z Oravy, kde je človek drevom doslova obklopený. Myslím si, že tam v každej domácnosti vedia ľudia narábať s drevom.
Ako to, že ste nakoniec išli na Vysokú školu múzických umení?
To bolo tak, že ja som mal najprv prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení a nebol som dobre pripravený. Doniesol som tam dve vrecia rezbárskych prác, ktoré sa stretli s obdivom. Nebol som však pripravený, čo sa týka kresby. Jeden pedagóg mi vtedy povedal, aby som prišiel aj o ďalší rok, pretože treba prejsť viacerými kolami, ako portrét, kresba… Ja som si myslel, že mi bude stačiť tá fúra dreva. A o dva týždne som išiel na VŠMU, ale s ozaj malou dušičkou. Rátal som s tým, že o rok si prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení zopakujem, no zobrali ma a takto sa začala moja herecká púť.
Ako veľmi vás herectvo vyťažuje?
Keď je normálny stav, som veľmi vyťažený. Som typ herca, ktorý si prácu vyberá. A teraz sa budem venovať najmä divadlu a filmu. Televíznu tvorbu som obmedzil.
Stíhate popri práci aj vyrezávať?
K drevu som sa chcel vrátiť už dlho, ale nebol na to čas. Koronakríza a moje okrúhle narodeniny ma primali k tomu, že som sa k tomu konečne dostal, teda že som si vytvoril podmienky. Prerobil som pivnicu na dielňu a súrodenci mi doviezli stôl Warsztat, ktorý mi urobil ešte môj dedo. Takže už môžem naplno vyrezávať.
Ako na vás vplýva koronakríza a izolácia?
Zo začiatku som to prežíval ťažko, ale teraz mi už aj začína byť ľúto za tou mojou pivnicou. Podľa mňa nás aj korona má niečo naučiť. Všetci sme trošku stíchli, lebo sme si uvedomili, že sme ohrození. Boli sme pokornejší a lepší. Mám pocit, že takúto koronu by nám bolo treba častejšie, aby sme boli pokornejšími a lepšími ľuďmi.
Nuž, na tom je kus pravdy. A viete, čo vyrežete ako prvé, keď je dielňa hotová?
Mám v hlave niekoľko vecí, niekoľko povinných jázd, ktoré som si naplánoval už dávno, nejaké drobnôstky pre kamarátov a kolegov. Na Orave mám odloženú lipu a fúru dreva, tak uvidím, k čomu ma to bude inšpirovať. Na dreve je super, že keď máte deň voľna, tak sa k svojmu dielu môžete vrátiť. Počká vás v takej forme, v akej ste ho nechali. Drevo neutečie.
Čo by ste odkázali čitateľom, ktorí nemajú drevárske vzdelanie, no radi by s drevom začali pracovať, hoci možno majú strach?
Vraví sa, že ak odrežete kus dreva zle, už to nezvrátite. Mne to však práveže vždy pomohlo – keď sa mi niečo nepodarilo alebo bol v dreve nejaký kaz. Posunulo ma to úplne inde, vzniklo z toho iné dielo, ale v konečnom dôsledku lepšie. Ja napríklad veľmi rád pracujem aj s drevom, ktoré nie je dokonalé. Napríklad taká lipa – ak je popraskaná, o to viac je pre mňa zaujímavá. K rezbárstvu nedopomáha dokonalosť, ale nedokonalosť v práci. Čokoľvek urobíte, môže to vyzerať akokoľvek nedokonale, ale vždy to bude vaše dielo. Osobitné, samostatné, umelecké. A vôbec nemusí vyzerať profesionálne.
Každý človek má obdobia, keď si kladie otázku, či je dosť dobrý. Ako sa vyrovnávate s takými myšlienkami?
Tak, že nerekapitulujem, ale myslím na to, čo ma čaká. Keď som robil drevenú podlahu, neriešil som, ako mi to ide. Nerozmýšľal som nad tým, čo bolo, čo bude. Sústreďujem sa na veci tu a teraz. A to sa týka aj herectva. Nemyslím na film ako celok, ale na daný obraz, ktorý ma v ten deň čaká. Samotné dielo budem hodnotiť, keď sa tá moja životná kapitola uzavrie.
K rezbárstvu nedopomáha dokonalosť, ale nedokonalosť v práci. Čokoľvek urobíte, môže to vyzerať akokoľvek nedokonale, ale vždy to bude vaše dielo.
Veľmi inšpiratívne, ďakujeme. A teraz rozhovor trochu odľahčime. Ste oceňovaný filmový aj divadelný herec, hrali ste aj v muzikáloch, ste zručný – človek by povedal, že ste multitalent. Existuje niečo, v čom ste drevo?
Hm, no práve v tom všetkom, čo ste vymenovali. Niekedy sa cítim ako drevo na javisku, niekedy v rezbárstve. Vždy sa to snažím prekonať, aby som bol zdatnejší v tom, čo robím. Ale ja mám napríklad hrozne rád mnoho vecí. Rád hrám napríklad futbal. A hrozne veľa vecí ma zaujíma. Môžem o sebe povedať, že som šťastný, aké mám možnosti a ako ich využívam.
Takže aj profesionáli o sebe občas pochybujú.
No samozrejme, ale keby sme boli o sebe na sto percent presvedčení, tak sa neposúvame ďalej. Ja som k sebe často príliš kritický, aj keď to na javisku tak nepôsobí a vyzerám sebavedome. V skutočnosti je to však oveľa komplikovanejšie.
Teraz žijete v Nitre, však? Neláka vás vidiek?
Áno, žijem v Nitre a dennodenne dochádzam do Bratislavy. Hrozne ma láka vidiek. Teraz počas vírusu som si uvedomil, ako veľmi nám chýba dvor. Ale ono je to zložité. Máme byt v centre Nitry a to je veľmi pohodlné pre moju Zuzku a moje deti, pretože majú všetko nablízku. Ale keď raz budeme v lepšej ekonomickej situácii, určite budem chcieť záhradku alebo chalúpku. Často na to myslím. Teraz som si spravil náhradu chalupy tu v pivnici.
Otázka na záver. Ako si predstavujete starobu? Máte nejaké konkrétne plány?
Jaj, čo vám napadajú takéto otázky? (smiech) Hm, ideálna staroba… Predstavujem si, že mám dobre vychované dospelé deti, ktoré sa o mňa starajú, milujú ma a sú mi vďačné za to, že som im do života niečo dal. A vlastne, ja neviem, kedy si človek tú starobu uvedomí. Niekto môže mať aj 80 či 90 rokov a pokoj v duši, takže tú starobu ani nevníma. Najmä, keď vie, že žil dobrý život. Uvediem taký príklad: Ak chce niekto na leto schudnúť, nemôže začať behať koncom jari. Musí na to myslieť v zime a začať sa pripravovať. To znamená, že ja sa snažím už teraz myslieť na to, či budem spokojný s tým, ako som žil svoj život. Snažím sa užívať ho bez ohľadu na to, či mám 20, 30 alebo 50 rokov, snažím sa užívať ho tu a teraz.
Ďakujeme veľmi pekne za inšpiratívny rozhovor. Vôbec nepochybujeme o tom, že vaše predstavy o starobe sa naplnia. Máte svoj vlastný overený recept na spokojný život. Prajeme vám ešte veľa úspešných rolí a drevených diel, na ktoré budete hrdý.
