Valaška je známy nástroj, ktorý je zaradený do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Čo je pre valašku typické, z čoho sa vyrába a ako sa mladým šikovným ľuďom darí zachovávať tradíciu jej výroby?
Symbol pastierov, resp. valachov, pracovný nástroj, palica na chodenie, ale aj tanečná rekvizita pri goralských tancoch. Hoci pri slove valaška si väčšinou predstavíme zbojníka, táto ľahká dlhá sekerka slúžila v prvom rade ako pracovný a obranný nástroj. Valasi ju používali kvôli bezpečnosti a zároveň ňou v prípade potreby klčovali kríky a dreviny na pasienkoch. Dnes už upadla do zabudnutia a má skôr symbolickú funkciu.
Valaška sa skladá z kovovej alebo drevenej sekerky nasadenej na drevenom porisku dlhom približne 80 až 100 centimetrov. Sekerka vychádza z klasických sekier, ale líši sa tvarom, hrúbkou aj šírkou čepele. Podľa Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) valasi používali na prácu nezdobené železné valašky, ktoré boli spolu s klobúkom a opaskom znakom ich hodnosti. Honelníci mali zase valašky s drevenými sekerkami, čiže celodrevené.
Tri základné typy valašiek
V našich zemepisných šírkach poznáme tri základné typy valašiek a viacero regionálnych tvarov. K základným patrí valaška pohronského typu s poriskom z tvrdého dreva, ktoré je buď vyrezávané a vypaľované kyselinou soľnou, alebo bohato vybíjané plieškami z farebných kovov. Tomuto typu sa približujú valašky z horného Ponitria.
Valašky liptovského typu sú podľa ÚĽUV-u rovné a majú jednoduchú výzdobu s mosadznými cvočkami a čalúnnickými gombíkmi. Približujú sa im valašky dolnooravské, turčianske a severotrenčianske. Valašky spišskomagurského typu majú poriská obité cvočkami a na karičkách majú reťaze.
Z generácie na generáciu
Výkovky (želiezka) sekeriek v minulosti vyrábali dedinskí kováči alebo ich odlievali zámočníci a zdobenie poriska mali na starosti valaškári či samotní valasi. Pracovné sekerky sa vyrábali z ocele, sviatočné zase z mosadze, bronzu, alpaky alebo hliníka. S rastúcou popularitou valašiek ako dekoratívnych a spomienkových predmetov sa rozšírila aj ich hromadná výroba. Najmä turistické strediská v Tatrách boli zásobované drevenými valaškami.
Na výrobu porísk sa používalo tvrdé drevo zo slivky, z hrušky, čerešne, orecha, ale aj z buka, duba, jaseňa či brezy. Rukoväte z ovocných drevín sa kvôli zvýšeniu odolnosti namáčali do roztoku vápenného mlieka. Spočiatku sa vo výzdobe objavovali jednoduché geometrické tvary, neskôr motívy rastlín a výjavy zo života. Ľudoví umelci si svoje skúsenosti odovzdávali z generácie na generáciu. Aj dnes sa však objavujú mladí ľudia, ktorí toto remeslo nechcú nechať upadnúť do zabudnutia a s citom pretvárajú minulosť.
Zdobenie dreva kovom
Výrobe funkčných valašiek sa venuje napríklad Vladimír Hrivnák, ktorému učarovali práve tie vybíjané, tvarovo patriace k spišskomagurskému typu. Pri tejto technike sa do dreva vbíjajú mosadzné alebo medené pliešky a drôty. Toto remeslo kedysi ovládali valasi, bačovia aj kováči.
„Na vybíjanie potrebujete tenký mosadzný pliešok hrubý približne ako 2 až 3 ľudské vlasy. Pliešok sa nastrihá, vyformuje mlynčekom, kladivkom sa vbije do dreva a následne vybrúsi. Na drevo si predtým nakreslíte vzory. Nasleduje povrchová úprava dreva morením – ak potrebujete zmeniť jeho odtieň – a olej či lak na záver. Ak používate napríklad orech, stačí ho len ošetriť olejom. Drevo krásne stmavne a mosadz zažiari v správnom uhle, ako keby bolo drevo zlatom vyšívané,“ prezradil.
Pracovné zameranie Vladimíra Hrivnáka bolo pôvodne úplne iné – vymýšľal zariadenia pre jadrový a ropný priemysel. Drevo dovtedy vnímal len ako palivové. Jedného dňa dostal nápad vyrobiť z dreva nábytok s vloženým kovovým podpisom a práve tam sa začalo jeho hľadanie.
„Mal som šťastie na prebiehajúcu výstavu pána Víta Pieša, majstra ľudovej umeleckej výroby v práci s drevom, kožou a kovom, na Budatínskom zámku. Naplánoval som rodinný výlet a šli sme na výstavu. Našiel som na nej, čo som hľadal, a zároveň som mal veľké šťastie na slečnu, ktorá predávala lístky a nechala ma vyfotografovať niektoré vybíjané valašky a predmety denného používania spred pár desiatok rokov na štvorčekovom papieri. Doma som potom zisťoval hrúbku plechu a iné detaily,“ opísal svoju cestu k tomuto starému remeslu.
Prvé pokusy ho neodradili
V televíznom archíve našiel dokument o výrobcovi valašiek, v knižnici zase knihu Slovenské valašky, fokoše a čakany. „Zohnal som si tenký mosadzný plech a nožnice, vyrobil si mlynčeky na formovanie plieška a začal s rešpektom vybíjať do dreva. Prvé pokusy išli ťažko, no neodradilo ma to. Prišiel som na to, ako pliešok držať, ako ho vhodne vbíjať, a rovnako som zistil rozdiely medzi drevinami. Jedno drevo je vhodnejšie ako druhé, niektoré má výrazné letokruhy, iné je tvrdé,“ prezradil Vladimír Hrivnák.
Ako doplnil, najčastejšie sa na porisko používa jaseň, slivka, orech. Jaseň je veľmi pružná drevina, preto je veľmi dobrý kandidát na porisko valašky, ktoré je štíhle a dlhé.
„Porisko sa vyreže a obrúsi do požadovaných tvarov. Z hornej, viac plochej časti postupne prechádza do okrúhlej spodnej časti. Pripraví sa osadenie na želiezko a na druhom konci na osadenie špičky valašky. Tá porisko chráni pred opotrebovaním a aj zbytočným vlhnutím konca, ktorý by sa ináč pri chôdzi dotýkal zeme,“ opísal proces výroby.
Drevo chyby netoleruje
Zhotovenie jednej vybíjanej valašky mu zväčša trvá okolo 30 hodín. Drevo netoleruje chyby. Ak ich spravíte, sú viditeľné, preto je hlavne zdobenie náročné na čas. Pri vzoroch vybíjania vychádzal z dostupných obrázkov valaškára Jána Snopka (1912 – 1988) a umeleckého rezbára Víta Pieša (1931 – 2022) a vytvoril si vlastné vzory zdobenia valašiek.
S majstrom Piešom sa dokonca osobne stretol, aby si vypočul jeho názor na svoje výrobky. Vybíjanie sa ako stará slovanská technika zdobenia valašiek používalo aj na predmety dennej potreby, ako sú črpáky, drievka na rezanie a podobne, o čo sa snaží vo svojej tvorbe aj Vladimír Hrivnák.
Začalo sa to valaškou na stene
K výrobe tradičného nástroja sa nie tak dávno dostal ako samouk aj Peter Stračina, ktorý sa venuje výrobe tradičných valašiek z oblasti Podpoľania. „Moja výroba valašiek netrvá dlho, niečo vyše roka, ale je za ňou dlhá cesta. Dlhé zimné večery pri píšťalke som rozmýšľal, čo vyrobiť a o čo sa pričiniť, aby som zanechal niečo, na čo sa bude spomínať. Moja svokra sa vždy pýšila valaškou na stene, ktorú vyrobil brat jej manžela. A tam sa zrodila myšlienka ísť týmto smerom,“ povedal Peter Stračina.
Postupne cez známych a na workshopoch získaval cenné informácie – hlavne o tom, aké materiály používať. Prvé výsledky s vybíjaním valašiek boli katastrofálne, a tak začal hlbšie skúmať a hlavne pozorovať maličké detaily.
Starí majstri neprezradia všetky tajomstvá
Keď už mal pripravené porisko, prišiel ďalší zádrh v podobe hlavice – kde a komu ju dať vyrobiť. Opäť teda začal hľadať informácie a študovať knihy či internet. Napokon oslovil kamaráta, aby mu vyrobil formu. „Samozrejme, bolo treba kúpiť aj pec na tavenie. Ako zázrakom pri prvom pokuse sa mi podarila, a tak som mohol pokračovať v skladačke,“ doplnil. Táto prvá valaška napokon putovala až do gréckych Atén.
„Nie že by človek (ne)chcel všetko vyzradiť, ale presne viem, prečo starí majstri nechcú všetko povedať. Ono by to bolo potom veľmi jednoduché a možno by ste ani ďalej nepokračovali. Musí to byť vo vás, inak to nemá zmysel. Každému ručne opracovanému predmetu vdýchne majster dušu a práve v tom je to čaro,“ doplnil Peter Stračina.
Máte radi náročné výzvy? Možno práve valaška bude tým projektom, do ktorého by ste sa najbližšie mohli pustiť.
