Sníva o tom, že prostredníctvom dreva ukáže poklady svojho rodného kraja. Lány viniča v horúcom lete tiahnuce sa údoliami a miernymi kopčekmi. Snáď sa nemôžu rovnať majestátu hôr na severnom zvyšku našej krajiny. No tiež formovali povahu a vlastnosti populácie Slovenska. On ich chce „zakliať do dreva“ a predviesť svetu. Ako kus histórie, ktorej treba nechať miesto aj v súčasnej modernej hektickej dobe. Rezbár Peter Šrank.
Rezbárstvu sa vraj venujete od svojich jedenástich rokov. Je to vôbec možné?
Všetci sa mi čudovali. Bývali sme v Nitre, na sídlisku, na Klokočine, ale každý víkend sme chodili do Lapáša k dedovi. On mal vzťah k drevu. Majstroval okolo kočov, vozov, sudov a všetkého, čo sa používalo vo viniciach a každodennom živote. Chytilo ma to.
A spomínate si na prvé dielo, ktoré malo väčšiu odozvu?
To už ani nie. Na kusy som svoje výrobky prestal počítať pri čísle tristo. Mojím „naj“ zatiaľ zostáva Posledná večera na Nitrianskom hrade. Je to obrovské dielo. Neviem, či by som sa do toho znova pustil. Tri mesiace driny popri zamestnaní – vtedy som ešte nemal vlastnú živnosť.
Vravíte zatiaľ. Máte ďalšie veľké plány?
Plánov mám dosť, no keď vidím šeky na chladničke, je mi jasné, že niektoré musia počkať a idem sa venovať zákazkám.
Je to skvelý pocit, keď sa sen zmení na živobytie?
Áno, je. Veď aj teraz – robím motorku. Dávno som chcel vyrezať motorku. Ibaže som to zakaždým odsúval. Vždy boli súrnejšie veci. A zrazu sa objaví zákazník, ktorý chce motorku. Pôjde do motorkárskeho pubu.
Kedy vlastne prišiel zlom a zo záľuby sa stal seriózny zdroj príjmu?
Keď som stretol svoju terajšiu manželku. Otvorila mi oči. Stále som bol niekde zamestnaný – šofér, stavbár, výťahár… A stále som sníval o vlastnej dielni. Lenže, som typický chlap, nebavia ma „papierovačky“. To všetko rieši manželka. Je moja účtovníčka, asistentka, manažérka. Ja som niekedy chorý aj z toho, že mám odpovedať na e-mail.
Za všetkým hľadaj ženu…
Tak. Ani naše najnovšie plány by bez nej nevznikli. Chceme si otvoriť rezbársky dvor. Nadriem sa tam, ale ona ma podporuje a verí, že to má zmysel.
Teraz je taký trend, že starostovia obcí by len zatepľovali a vysádzali stromčeky okolo obecných úradov. Ale do obcí prichádzajú noví obyvatelia i návštevníci a všetkých zaujíma, čo je pre región typické a čo ho formovalo.
Čo by ste im chceli ukázať?
Napríklad to, že na Dolnej Nitre pracujeme s drevom inak ako na Orave alebo v horských regiónoch. Drevené zruby do viníc nepatria – hoci sa tu už začínajú objavovať.
Svoju tvorbu komponujete v kraji, v ktorom žijete. Chcete, aby vytvorila most medzi tým, čo tu bolo a čo tu má zostať. Ako by to malo vyzerať?
Po dedovi zostali drevené sudy. Má ich mnoho ľudí. My máme vinohrad, ktorý chceme s manželkou premeniť na umelecký dvor a otvoriť ho pre všetkých. Snáď sa nám to podarí už na jeseň. Náš prvý projekt sa má volať Vinohrad v dreve zakliaty. Chceme vybudovať komunitu ľudí okolo dreva, rezbárstva a ostatných remesiel, kedysi typických pre túto oblasť.
Čo je na začiatku vašej práce? Kus papiera a na ňom náčrt, alebo pohľad na drevo, ktoré vám povie, čo z neho má byť?
Ja papier veľmi „nemusím“. Najradšej sa držím dreva. Ono ma vedie.
To však asi zákazníci neocenia. Nemajú presnú predstavu o tom, čo od vás chcú?
Majú. Chcú najmä sochy zvierat, úžitkové alebo dekoračné predmety.
Viete si poradiť s bizarnými požiadavkami?
Nemal by som to prezrádzať, ale občas sa chytím za hlavu. Volal mi pán, ktorý chcel zhotoviť drevené vibrátory s menami politikov. Odmietol som. Pracovať s drevom nie je to isté, ako vyrábať plastové okná. Mám len živnosť a svoje meno. Kvôli prvému sa musím obracať, to druhé si vážim a nechcem si to zničiť.
Stáva sa, že zákazníkovi sa vaša socha vo finále nepáči?
Raz sa mi to stalo. Ale asi je to normálne.
Z akého dreva najčastejšie vyrezávate?
Lipa je krásna, ale, žiaľ, nie je už taká dostupná ako kedysi, keď bola najbežnejším materiálom umeleckých rezbárov. Topoľ má mäkké drevo a dokáže výborne spracovávať vonkajšiu vzdušnú vlhkosť. Prijíma ju a potom znova odovzdáva okoliu. Používam ho najčastejšie. Dub je trvácnejší, ale zasa drahší. Medzi týmito troma sa obvykle pohybujem.
A motívy?
Všetko možné. Moderné umenie, úžitkové predmety, ako napríklad lavičky. Rád tvorím štíhle sochy. Nadživotné sochy. Občas vkĺznem do čohosi, ako je politická karikatúra.
ale Najradšej mám voľnú ruku a slobodnú tvorbu. Vtedy reagujem na aktuálne udalosti, nešťastia, nálady v spoločnosti, hudbu, ktorú počúvam.
A čo sakrálne motívy? Ste vďaka nim pomerne známy
Náboženské výjavy robím rád, ale nie je ľahké komunikovať s cirkevnými autoritami.
Máte aj v tejto oblasti niečo, čo by ste chceli vytvoriť? Nie na objednávku, ale sám podľa svojho cítenia?
Umučenie Krista. Nosím ho v hlave už dlho. Slovensko je plné kresťanov, len neviem, či sa nad podstatou aj zamýšľajú. Hľadia na Krista na kríži, ktorý má prekrásne telo. Štíhle svaly, šľachy – všetko na svojom mieste a anatomicky dokonalé. Ale tak to nebolo. Najskôr ho bičovali. Bol zbitý a padnutý na zemi. Leží v takej polohe, že každý by mu chcel pomôcť a zdvihnúť ho z tej zeme, ale nedá sa to. Takto ja vidím Kristove umieranie za ľudí. Tak ho chcem vyrezať a dať do nášho vinohradu. Už mám na toto dielo odložené drevo. Keď mi vykladali materiál, hneď som vedel, že jeden z tých kusov je Kristus.
Vaše diela sa už dostali do Maďarska, Grécka aj Francúzska. Je rozdiel tvoriť pre slovenského zákazníka a do zahraničia?
Zákazníci zo zahraničia sa tešia z našich cien – to platí aj v rezbárstve. Zaujímavé však je, že autorovi nechávajú pri tvorbe podstatne viac slobody. Takto sa u nás správajú skôr skalní. Vždy sa teším, keď sa znova vrátia a objednajú si sochu s tým, že mám vyrezať niečo, čo práve cítim a chcem povedať. To je najkrajšie.
Učíte zákazníkov starať sa o sochy, ktoré si u vás nechajú zhotoviť?
Áno. Vždy na jar alebo začiatkom leta potrebujú opateru. Dážď im zďaleka neškodí tak, ako slnko. Treba ich očistiť, opláchnuť, odstrániť prach, nalakovať alebo ošetriť náterom.
Nemáte veľa rokov. Ale predsa, obzeráte sa občas už aj späť, za seba? Na prácu, ktorú ste stihli urobiť?
Ale áno. Robím to a mal by to robiť každý. No vtedy vidím, čo všetko ešte nemám hotové. Predovšetkým však chcem dobre vychovať svojho syna.
