Nábytkári, tesári, stolári – celý sektor drevovýroby – má na Slovensku v posledných rokoch práce vyše hlavy. No zatiaľ čo technológie napredujú a na mnohých miestach sa menia na ohľaduplné k životnému prostrediu, zdá sa, že chýbajú ľudia, ktorí by štafetu chceli prebrať a rozvíjať. Čo čaká stolárstvo do budúcna? Pýtali sme sa odborníkov.
Vladimír Záborský, zástupca riaditeľa Strednej odbornej školy drevárskej v Spišskej Novej Vsi pre praktické vyučovanie:
Áno, v našom odbore si kladieme ťažké otázky. Musím však povedať, že sa to zlepšuje. Pred piatimi rokmi sme nevedeli získať žiaka do výučby za stolára. Teraz sa nám darí. Deti získavame do všetkých foriem štúdia. Verím, že to bude ešte lepšie. Naším najväčším nepriateľom je to, že Slovensko nemá koncepciu rozvoja svojho hospodárstva. Rozvíja len automobilizmus. Lesy a drevo, naše komodity, to čo je nám vlastné a má stáročnú tradíciu, si nevšímame. A mali by sme! Náš nábytok je konkurencieschopný, dizajnom i vyhotovením krásny. V lesoch produkujeme kvalitné drevo. Naši najvýznamnejší výrobcovia dizajnérskeho nábytku chcú pracovať so školami cez duálne vzdelávanie.
Naozaj nutne potrebujeme víziu budúcnosti krajiny. Ekológovia nesmú všetko zakazovať a lesníci zasa všetko rúbať. Drevo sa nesmie rozkrádať. Hospodáriť s ním – využívať ho a popri tom žiť v súlade s prírodou – vedeli už naši predkovia. Prečo by sme to nedokázali my? Takže okrem prebudenia záujmu o prácu s drevom v deťoch, potrebujeme zastaviť špirálu, ktorá dovoľuje páliť najkvalitnejšie drevo v elektrárňach na biomasu alebo ho predávať do zahraničia. Veď nábytkári a drevári u nás doma majú problém dostať sa ku kvalitnému drevu, i keď je všade o ich výrobky obrovský záujem. Ak toto zvládneme, bude to dobré.
Pavol Just, výrobca drevených a drevohliníkových okien, Sľažany:
V našom odbore teraz zažívame hojnosť. Výrobcov drevených okien je veľa a trh si nás žiada. Takže budúcnosť určite máme. No myslím si, že sa budeme musieť zredukovať. Ani jedna firma by dnes nežila, keby nevyrábala aj na export. Technologicky to zvládame, a v tomto smere ani nevidím problém – technológie sa vyvíjajú ohromným tempom a sú dostupné. Horšie je to s ľuďmi. Stolárov niet! Starí šikovní majstri nám odchádzajú a nahradiť ich nemá kto. Ak sa vôbec podarí nájsť mladého stolára s výučným listom v rukách a nadšením v srdci, aj tak si poriadne premyslíte, či ho prijmete do práce. Najskôr mu totiž musíte venovať dva roky zaúčania a výchovy k remeslu. A napokon väčšinou aj tak odíde. Zláka ho vidina ľahšej práce. To sú naše skutočné limity.
Vyrábame okná z dreva špičkovej kvality – zo Slovenska alebo si ho dovážame z Čiech – ale chýbajú majstri. A z tohto hľadiska nás vysoko efektívne technológie beznádejne predbiehajú. Náš druhý problém – ale na ten narážajú na každom kroku všetci podnikatelia – je lacný dovoz, hlavne z Poľska. Avšak, osobne tu mám pocit, že zákazníci už kvalitu poľských výrobkov prekukli. Všimli si, že to, čo z Poľska vyhotovením skutočne stojí za pozornosť, je cenovo porovnateľné s našimi výrobkami a v tom prípade chcú výrobky od domácich firiem.
Miloš Bobula, riaditeľ Strednej odbornej školy drevárskej v Topoľčanoch:
Aj v našom regióne má stolárstvo a výroba nábytku bohatú tradíciu. Darí sa mu a má perspektívu. Horšie je to s rodičmi dospievajúcich detí. Drvivá väčšina chce raz vidieť svoje potomstvo vo vysokých riadiacich funkciách. Z tohto hľadiska je pre nás situácia ťažká. Konštatovanie, že mladým ľuďom sa robiť nechce, je reálny problém. Áno, na škole máme šikovných študentov, ktorí si nás vybrali práve kvôli láske k drevu a túžbe pracovať s ním. Sme na nich hrdí. Ale prijali by sme takých viac. V osnovách máme trojročný učebný odbor stolár – nie je oň záujem, pretože sa končí výučným listom. Sme pilotnou školou duálneho vzdelávania – nie je však využité natoľko, ako by sa dalo.
Ponúkame aj študijný odbor tvorba nábytku a interiéru, je zaujímavý, pretože sa končí výučným listom aj maturitnou skúškou – aj doň by sme dokázali vziať viac detí. Sme škola s vynikajúcim technickým vybavením a novými strojmi. V zázemí máme športoviská a multifunkčné ihriská. Naši absolventi sa na trhu práce uplatňujú hneď, alebo pokračujú na vysokých školách či technických alebo kreatívnych odboroch, kde svoju odbornosť ďalej rozvíjajú. No je tu tá druhá strana mince: Starí ľudia hovorili, že remeslo má zlaté dno. Nie je to len porekadlo. Je to fakt – len keby mu dokázalo uveriť viac mladých. A ešte, keby tak začali chápať, že zlaté dno sa nedosahuje bez námahy a hneď. To by sa slovenské stolárstvo nemalo do budúcna čoho obávať.
Aký je váš názor na aktuálny stav slovenského stolárstva? Máte podobné skúsenosti ako naši respondenti? Budeme veľmi radi, keď sa s nami podelíte o svoj pohľad na túto horúcu problematiku.
