Tibor Uhrín je známy ako dizajnér, pedagóg, odborník na tradičné remeslá a autor publikácií. V rozhovore nám prezradil, ako ho drevo a tvorenie z neho sprevádzalo už od detstva, ako mu tradícia pomáha nájsť impulzy pre tvorbu, aj prečo istého času upustil od priemyselného dizajnu a prebral tak úplnú kontrolu nad svojimi výrobkami.
Ste považovaný za dôležitého reprezentanta v oblasti dizajnu a jedného z najautentickejších dizajnérov na našej scéne. Spomínate si na svoje začiatky? Kedy približne sa zrodila vaša láska k drevu?
Znie to ako klišé, ale naozaj som do kontaktu s drevom prichádzal od detstva. Vyrastal som na dedine pri Váhu a povinnou výbavou každého chlapca bol nožík. Bolo pre nás prirodzené a samozrejmé vedieť s ním aj narábať, urobiť minimálne vŕbovú píšťalku, trúbku z vŕbovej kôry alebo lodičku na hranie aj s riadnou plachtou a kapitánom. V susedstve sme mali niekoľkých ľudových majstrov, ktorí vyrábali hrable, brezové metly, fujary , a iní zas robili pre výrobné družstvo rôzne sústružené súčiastky. Ja som ich veľmi rád pozoroval. Po presťahovaní do mesta som mal trochu iné záujmy, ale istá zručnosť sa už nestratila, a na vysokej škole, počas štúdia dizajnu, som znovu objavil vášeň pre drevo.
Čo vás na práci s drevom najviac fascinuje? Máte obľúbený aj nejaký konkrétny druh dreva?
Najviac asi to, že sa nezašpiním ?. Drevo je čistý materiál, vonia, keď je mokré, aj keď je suché. Keď sa maliara opýtate, ktorú farbu má najradšej, asi to bude väčšinou závisieť aj od toho, čo práve maľuje. Ale áno, priznávam, že určitá inklinácia k určitej farbe bude dominovať. Ja mám rád v prvom rade naše dreviny, ktoré ponúkajú dostatočné možnosti na kreatívne spracovanie akéhokoľvek druhu.
Pracoval som aj v trópoch s exotickými drevinami a bola to dobrodružná a dobrá skúsenosť. Nijako mi však tie dreviny nechýbajú. Vystačím si pohodlne s tým, čo máme u nás doma. Snažím sa, aby na mojich objektoch nevyniklo iba drevo, ale najmä jeho spracovanie. Keď drevo frézujem a chcem, aby vynikla štruktúra strojom opracovaného povrchu s viditeľnou stopou po nástroji, vyhovuje mi skôr svetlé drevo, ktoré, pravdaže, nijako neupravujem. Tu sa najviac osvedčil javor. Je svetlý a má prirodzený lesk.
Keď je dôležitá tvrdosť, rád pracujem s hruškou, drieňom, hlohom a podobne. Z tmavých drevín je to slivka alebo orech. Znamená to, že je dôležitá nielen vizuálna stránka dreviny, ale aj vlastnosti. Remeselníci v minulosti, či už domáci, ľudoví, alebo profesionálni, vedeli, a snáď vedia aj dnes, ktorá drevina je na čo použiteľná. Zvlášť to bolo dôležité pri výrobe dreveného hospodárskeho náradia, ale tiež pri zhotovovaní hudobných nástrojov. Napríklad pri výrobe huslí sú potrebné minimálne tri druhy dreva, ktoré majú úplne odlišné vlastnosti, a pre zvuk a fungovanie akustického nástroja sú ich špecifiká nenahraditeľné.
Potrebujete pre svoju tvorbu nejaké špeciálne podmienky, alebo ste ten typ, ktorý sa inšpiruje každodenným životom okolo nás?
Pre vznik určitého motívu alebo nápadu nepotrebujem nič zvláštne. Len aktívny život s množstvom podnetov. Potom mi stačí iba nejaký zošit alebo papier, kam môžem vizuálne zaznamenať myšlienku. Potom s ňou aktívne pracujem, rozvíjam ju, alebo nakoniec zavrhnem. Niekedy sa k nej vrátim. Špeciálne podmienky naozaj potrebujem, pretože myšlienku treba dostať do reálneho objektu. Na to je nevyhnutná dielňa s patričným vybavením. Momentálne mám dve, ktoré neustále dopĺňam a vylepšujem. Jednu doma, druhú na chalupe.
Ste známy predovšetkým ako dizajnér, ale aj pedagóg, autor publikácií a úvah o dizajne a remesle… Ktorá z týchto polôh je vám najbližšia, v ktorej sa cítite najkomfortnejšie?
Samozrejme, je to najmä tá vlastná kreatívna činnosť a samotná práca s materiálom. Ale bez nej by som nemal žiadne skúsenosti, ktoré sú kľúčové pri ich odovzdávaní v pedagogickom procese. Cítim sa istejšie aj ako pedagóg, keď sa mi v tvorivej činnosti darí. Vyučujem na rôznych školách doma aj vonku už viac ako 30 rokov. Stále v tom nachádzam isté potešenie, ale aj potrebu byť v kontakte s novou generáciou. To ma obohacuje a aj provokuje premýšľať vždy novým spôsobom. Dalo by sa povedať, že tieto dve činnosti sa dopĺňajú.
Najviac však relaxujem, keď niečo robím rukami a nie je to monotónna a opakujúca sa činnosť. Okrem toho, mám istú prirodzenú motiváciu tie svoje skúsenosti zaznamenať. Nie iba zo svojej práce, rád skúmam aj prácu iných dizajnérov a remeselníkov. Súčasných aj dávno minulých, profesionálnych aj ľudových.
„Na ľudovom remesle a umení je zaujímavé to, že je výsledkom určitého evolučného kolektívneho procesu. Veci sa zdokonaľujú postupne, každý niečo pridá, vylepší až do tej miery, že už niet čo zlepšovať. Vznikne dokonalá vec, ktorá dobre slúži a nepodlieha žiadnym módnym vplyvom.“
To sa o veciach, ktoré vytvárajú dizajnéri, nedá vždy povedať. Niekedy sú to iba dočasné kuriozity, ale je aj pár takzvaných ikon dizajnu, ktoré nestrácajú na aktuálnosti a modernosti ani po desaťročiach. S obľubou uvádzam okrem notoricky známej stoličky č. 14 od Michaela Thoneta, ktorá bola uvedená v polovici 19. storočia, aj spomínané husle, ktoré doviedli do dokonalosti cremonskí husliari počnúc Andreom Amatim. Ich dnešnú podobu zavŕšil Antonio Stradivari pred viac ako 300 rokmi. No a nakoniec je to moje obľúbené Pávie kreslo od Hansa Wegnera z roku 1947. Wegner sa inšpiroval anglickým ľudovým windsorským kreslom s ohýbaným operadlom z 18. storočia. Dodnes sa vyrába v Dánsku a, pochopiteľne, aj v Ázii.
Vraj ste aj vášnivým zberateľom a vlastníte najväčšiu zbierku nožníc v strednej Európe. Zo starých stoličiek, ktoré ste zbierali, sa stali stojany na časopisy Najdúch, z umakartových stien vznikli zase svietniky Ostalgia… Zbierate predmety aj bez toho, aby ste mali ambíciu ich pretvárať alebo použiť pri svojej tvorbe?
Vlastne som to už aj spomenul, že ma fascinujú veci z minulosti a rád sa nimi inšpirujem. Niekedy sú to úplne banálne predmety alebo aj materiál, ktorý je, alebo v minulosti bol, zatracovaný, ako napríklad umakart. Skôr ako samotný materiál ma zaujalo jeho grafické spracovanie. Niektoré vzory sú tak rafinovane vymyslené, že nemajú pravouhlú orientáciu. Môžete odrezať kus umakartu a je úplne jedno, ktorým smerom. Od zbierania je malý kúsok k zberateľstvu a snahe robiť určité uzavreté kolekcie tých vecí, lebo jedna alebo dve, to ešte nemá tú silu ako tri a viac. To už je zbierka ?. Niekedy mi je ľúto vyhodených vecí, že už doslúžili a smutne ležia pri kontajneri ako odzdobený vianočný stromček. Tak ich niekedy vrátim naspäť do života.
Ste uznávaným odborníkom v oblasti tradičných remesiel, ako by ste definovali svoj vzťah k nim?
Aj keď obdivujem drevené úžitkové predmety vyrobené domácimi majstrami v minulosti, v mojom dizajne nebazírujem na tradíciách, ale snažím sa do remesla priniesť niečo nové. K mojim dreveným objektom ma priviedlo neustále experimentovanie s technológiami a materiálom. Nerobím veci tradične, tradícia mi iba pomáha nájsť impulzy pre moju prácu.
Ktoré z tradičných technológií vo svojej tvorbe využívate?
Všetky, na ktoré narazím, ktoré ma oslovia. Snažím sa zistiť, ako sa postupovalo, a ovládnuť proces po svojom. Niekedy mi je to jasné na prvý pohľad, ale niekedy treba ten postup vyskúmať. Veľmi veľa som sa dozvedel na svojom študijnom pobyte vo Švédsku v roku 2001. Tam sa mnoho masových produktov, ktoré sa živo v domácnostiach používajú a neležia iba vo vitrínach, vyrába tradične.
Na druhej strane tu máme ako protipól remeselnej výroby moderné technológie, ktoré umožňujú produkty vyrábať sériovo. Nestráca sa tým práve tá pridaná hodnota zážitku z dobrého remesla?
Remeselníci vždy využívali nové výdobytky vedy a techniky, pokiaľ to bolo možné a mohli si to dovoliť. Mali snahu zvyšovať svoju efektivitu a znižovať námahu, veď od toho záviselo ich živobytie. Bazírovanie na tradíciách prišlo až s folklorizmom druhej polovice 20. storočia. Tu už ide o snahu uchovať určité tradičné postupy, povedzme romantické, ktoré sa praktizujú ručne, priamo v lese, pri zdroji materiálu a podobne…
Mnohé tradičné technológie sú stále neopakovateľné a ich vizuálny výsledok sa nedá napodobniť strojom. Práca s nožom, sekerou a dlátami zanecháva charakteristickú a nezameniteľnú stopu. Navyše, tieto postupy sú ekologické, a keď je remeselník dostatočne zručný a skúsený, sú aj veľmi efektívne. Pre tieto hodnoty remesla máme dnes remeselníkov, ktorí sa pohybujú na týchto dvoch rozhraniach. Jedni sú tí, ktorí robia veci akýmkoľvek spôsobom, využívajúc všetky dostupné prostriedky, a druhá skupina, ktorá pracuje výhradne tradične.
Ja patrím k tej prvej skupine a v tomto roku som svoju zručnosť a pohyb stroja pokusne zveril do rúk robota, ktorého chceme využiť aj pri vyučovacom procese na Fakulte umení TUKE. Digitálne technológie dávajú remeslu úplne nový rozmer. Spontánnosť a improvizácia ako charakteristické znaky pre ručnú remeselnú prácu sa tak môžu objaviť aj na predmetoch, ktorých sa ľudská ruka nemusí dotknúť.
Vaša drevená stavebnica Gringo bola v roku 1993 ocenená Slovenským centrom dizajnu a spája sa s vaším vstupom na dizajnérsku scénu. Jej príbeh s nadšením sledovala aj odborná dizajnérska obec. Aký je jej osud dnes, po rokoch?
Pokiaľ viem, stále sa predáva. Ja už som sa vzdal kontroly nad týmto produktom, pretože nechcem márniť čas a zaoberať sa tým, kde ju práve „fejkujú“. Videl som kópie z Poľska aj Ázie, dokonca obohatené o nové prvky. Na druhej strane som rád, že takmer po 30 rokoch stále žije.
Od hračiek a priemyselného dizajnu sa vaše autorské diela presunuli skôr k jedinečným solitérom s prvkami remeselnej náročnosti. Ako by ste popísali svoju tvorbu?
Áno, od istého času som sa zriekol dizajnu pre priemyselnú výrobu. Viedla ma k tomu pre mňa psychicky zaťažujúca komunikácia s výrobcami. Prebral som úplnú kontrolu nad svojimi výrobkami, hlavne čo sa týka dreva. Celý profesionálny život sa venujem dizajnu v spojitosti s remeslom.
„Do remesla sa snažím vkladať intelektuálnu hodnotu v podobe dizajnu.Pokiaľ mi drevo poskytuje nové výzvy, nemám dôvod v mojom dizajne voliť iný nosný materiál. Zo všetkých materiálov s ním robím najradšej, možno aj preto, že celý proces od myšlienky až po realizáciu absolvujem sám, čo väčšina dizajnérov nerobí.“
Realizáciu im zabezpečuje nejaká výroba, či už priemyselná, alebo remeselná. Moja práca je kontinuálny proces, mnohé nové objekty nadväzujú na tie predošlé. Dúfam, že mi chuť a istá vášeň vydržia čo najdlhšie. S kovom je to trochu iné, robím iba návrh a digitálnu prípravu pre rezanie laserom, prípadne poskladám vyrobené časti.
Má niektoré vaše dielo pre vás špeciálny význam?
Väčšinou to posledné… teším sa, že sa niečo nové podarilo. ?
Smerovanie slovenského remeselného dizajnu formujete už viac ako štvrťstoročie, ste dlhé roky pedagógom, najnovšie zastávate aj funkciu dekana Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach. Máte ešte nejaký nesplnený sen alebo ambíciu, ktoré súvisia s vašou prácou?
No, byť dekanom nebol môj sen. Akosi prišiel na mňa rad. Dlho som tomu odolával. Ale cítim aj zodpovednosť posunúť školu dopredu. Samozrejme by bolo príjemné venovať sa iba tvorivej činnosti, ktorá ma baví, ale pedagogická činnosť by mi asi chýbala. Tiež by som sa rád viac konfrontoval s kolegami v zahraničí na výstavách. Konečne, aj napriek pandémii, máme vonku dvojjazyčnú monografiu s názvom Tibor Uhrín – Forma spríjemňuje funkciu. To je môj splnený sen.
Ďakujeme za rozhovor a želáme vám veľa pracovných a osobných úspechov.
