Rozhovor s Karolom Krčmárom: Tvorba posúva spoločnosť dopredu

Fascinuje ho proces tvorby a hľadania. Svoju myseľ opisuje ako „kochlík“ s úrodnou hlinou, do ktorého padajú semienka nápadov. Tie potom vyklíčia v správny čas. Všestranný slovenský umelec Karol Krčmár je nielen večným dieťaťom v tele dospelého, ale aj, ako sám vtipne poznamenal, najekologickejším dizajnérom na svete. Prečo? To sa dočítate v našom rozhovore.

Ste umelec so širokým záberom, profesionálny výtvarník aj dizajnér, tvorca drevených hračiek, šperkov z rôznych druhov materiálov, obrazov z papiera či autor kníh o strihaní. V ktorej z týchto polôh sa cítite najviac doma?

Doma sa cítim hlavne v tvorivej činnosti. Niekedy je pre mňa dôležitejšia cesta než cieľ. Veľakrát som sa nestaral o to, kam sa tou cestou dostanem, len som bol zvedavý, čo ma čaká za najbližšou zákrutou, za obzorom. Oblasti tvorby, ktoré ste spomenuli, sú, podobne ako druhy materiálov, len „dopravné prostriedky“ na tejto ceste, prostriedky na vyjadrenie myšlienky, pocitu, túžby.

Ale ak mám byť konkrétnejší, tak najbližšia mi je poloha dizajnéra. Rád hľadám rovnováhu, súlad medzi tvarom a funkčnosťou. Netvrdím, že sa mi to darí, ale rád sa o to snažím. Ako v prípade hračiek, tak aj v prípade dizajnov detských vystrihovačiek, skladných papierových obalov, ale aj pri dizajne šperku.

Inklinovali ste k umeniu odmala? Pochádzate z prostredia, ktoré vás k nemu viedlo?

Tvoril som, pokiaľ mi pamäť siaha. Na otázku: „Kedy ste začali?“ obyčajne odpovedám: „Zatiaľ som neskončil.“ Niečo tvoriť som považoval za prirodzené ako dýchanie. Nepripadalo mi to ako čosi mimoriadne. Rozdiel medzi mnou a mojimi rovesníkmi a súrodencami som si začal uvedomovať až neskôr, keď som kvôli neustálemu „hraniu sa“ zanedbával iné povinnosti. Viac ako v realite som žil vo svojich predstavách. Keďže pochádzam z obyčajnej rodiny, moje myšlienkové „výlety do neznáma“ boli veľakrát problémom. Nestál som nohami pevne na zemi.

Človek, ak si dovolí snívať, sa občas musí odlepiť od zeme, ak sa chce načahovať za krásnymi a nepoznanými vecami. V tých vyšších sférach sa potom môže prechádzať medzi regálmi plnými úžasných nápadov a impulzov, hoci nevýhodou tohto tvorivého stavu je návrat späť. Dopad do reality môže byť veľmi tvrdý, až to človeka môže od takýchto výletov odradiť tak, že sa bude báť tvoriť a stane sa z neho človek netvorivý, ne-tvor. Žartujem. Tvorba však posúva spoločnosť dopredu, a preto by mala tvorivých ľudí chrániť. Vo vyspelých spoločnostiach to tak aj je.

Ako teda vyzerá váš proces tvorby, čo vás najviac inšpiruje pri práci?

Je to rôzne. Ak by som popisoval postup pri tvorbe jednotlivých vecí, vždy by bol ten proces iný. Aj inšpirácie a počiatky sú vždy iné. Pri tvorbe hračiek som najskôr skúmal, v čom by mohla byť tá moja iná. Vybral som si pohyb a jednoduchosť, ktoré sú v priamej úmere s možnosťou hračku priemyselne vyrábať. Uvedomoval som si, že šancu na úspech má taká, ktorá je zaujímavá a lacná. K takejto úvahe ma motivovala skutočnosť, že slovenská hračka bola vytlačená z regálov predajní a existovala len v malovýrobe, skôr v podobe ľudovoumeleckých výrobkov. Poličky hračkárstiev naplnili priemyselne vyrábané produkty z Číny a vyspelých krajín, ktoré si uvedomovali, aký ekonomicky silný je tento nástroj.

Pri tvorbe šperkov z PET fliaš bola mojou hlavnou motiváciou predstava, že svoj odpad by sme si mali nosiť na krku. Pri tvorbe šperkov z dreva ma motivovala krása materiálu. Pri dizajne obalov z dvojvrstvovej papierovej lepenky ma zase k tvorbe inšpirovali – alebo skôr provokovali – zvláštne mechanicko-technické vlastnosti tohto materiálu. Inokedy zas išlo o objednávku.

Raz mi napríklad z Austrálie zavolal známy, či by som vedel navrhnúť obal – tácku pre 4 tégliky na kávu – ale aby bol krajší a lepší než ten, ktorý mi posiela poštou. Prišiel mi skladný obal, o ktorom som si hneď pomyslel, že je pre mňa neprekonateľný, aj keď na jeho vyskladanie bolo potrebných asi 5 úkonov, ktoré boli hlavným problémom. Lebo pri veľkom množstve objednávok kávy to bola strata času. Oznámil som dotyčnému, že nič lepšie asi nevymyslím, a tak to skončilo.

Lenže moja hlava je ako kochlík s úrodnou hlinou. Padne tam semienko a ono, či chcem, či nie, vyrastie. Nie vtedy, keď by to bolo potrebné, ale vtedy, keď príde jeho čas. A tak som asi po roku navrhol skladný obal na 4 kávové tégliky, ktorý sa dal rozložiť asi za jednu sekundu a ktorý mal omnoho krajší tvar. Pri návrhu som sa totiž nechal ovplyvňovať líniami v tvare vĺn, ktoré obmývajú Austráliu. Návrh som neskôr poslal na súťaž COFFEE MANIA, ktorú v roku 2018 organizovalo České centrum dizajnu. Keďže v súťaži, ktorej synonymom bol názov MLADÝ OBAL, nešlo o vek dizajnérov, prihlásil som sa. V konkurencii 948 dizajnérov zo 61 krajín sveta som získal 3. miesto.

S akým materiálom pracujete najradšej?

Najradšej pracujem s materiálom, ktorý je ľahko dostupný. Drevo, plast, papier. Baví ma predstava, že moje myšlienky, nápady a inovácie pozdvihnú tieto „lacné“ materiály do vyššej hodnotovej kategórie. Ale dôvody sú aj veľmi praktické. Na drahé materiály som nikdy nemal a na ich spracovanie treba veľakrát ovládať remeslo, na ktoré sa viažu drahé nástroje. Dostupné materiály sú všade, dokonca sem možno zaradiť aj odpad. A tak môžem skúšať, robiť omyly a voľne tvoriť. To sa týka hlavne tvorby z papiera. Pri dreve je to iné. Vyžaduje si vzťah a fortieľ. Keď ale človek vyrastá pri lese, tak ako to bolo v mojom prípade, aj vzťah a fortieľ sa časom prirodzene vytvoria.

A čo vaše obrazy z papiera? Do akej kategórie ich radíte?

Na vytváranie obrazov z papiera používam drahšie výtvarné papiere, niektoré so zlatým alebo strieborným nástrekom, takže tu nejde o až tak dostupný materiál. Aj keď mám rád pigmentovaný papier prírodných tónov, používam tiež papiere s metalickým povrchom a efektom. Tie využívam pri takzvaných „mechanických“ obrazoch na vytváranie napodobenín hodinových strojčekov, ktoré v sebe nesú symboliku hodinára tvorcu. Všetky veci na svete v sebe obsahujú neprehliadnuteľný a dokonale fungujúci plán a zdalo sa mi vhodné vyjadriť to takýmto spôsobom: MECHANICKÝ ANJEL, MECHANICKÝ MESIAC, MECHANICKÉ SLNKO, MECHANICKÝ KÔŇ.

To je ale len časť mojej obrazovej tvorby. V iných sa snažím na jednu plochu dostať protikladné prvky tak, aby vytvárali harmóniu, súlad. Rozdielne elementy, či už farebne, alebo tvarovo, koncepcia obrazu vo svojom celku spája. Papier je chúlostivý materiál a treba ho chrániť pred poškodením a prachom. Kazetové zarámovanie a zasklenie obrazu muzeálnym sklom je tiež finančne náročná záležitosť.

Sme magazín, ktorý je primárne zameraný na drevo a jeho krásu. Aké rôzne realizácie z dreva máte za sebou?

Najdôležitejšou realizáciou v dreve sú moje návrhy hračiek CARLO, ktoré som vytváral v priebehu asi 10 rokov, od roku 1980. Moje výtvory z dreva, ktoré som dovtedy realizoval, sú skôr kuriozity robené na objednávku, bábky, mechanické figuríny v životnej veľkosti či drevené plastiky.

V prípade drevených hračiek však išlo o proces tvorby a hľadania – a to je to, čo ma fascinuje. Každá hračka bola vo svojom počiatku iná. Mal som v hlave pohybový nápad a ten som zrealizoval, ako som v danej chvíli vedel. Neskôr som sa snažil o maximálne umocnenie a zvýraznenie pohybového momentu, o ktorý mi v danej hračke išlo.

Aj preto je pohybový princíp v mojich hračkách veľakrát vnímateľný hmatom aj zrakom, čo z nich robí hračky edukačné aj relaxačné. Dieťa vďaka nim ľahšie pochopí vyučovanie o základných princípoch prenášania pohybu. Drevo je pritom na dotyk veľmi príjemný, prírodný materiál a nenápadné jemné prechody farieb, napríklad u bukového dreva, pôsobia upokojujúco. Zaujímavý je aj poznatok, že drevo je schopné na svojom povrchu likvidovať škodlivé baktérie, a tak je zdanlivo povrchovo „špinavá“ drevená hračka z hygienického hľadiska omnoho čistejšia ako plastová, na ktorej aj po umytí zostáva viac škodlivých baktérií.

S akým druhom dreva najčastejšie pracujete?

Rád som pracoval s lipovým drevom. To je pre začínajúcich rezbárov veľmi priateľský materiál. Aj prototypy hračiek som veľakrát vytváral práve z lipového dreva kvôli ľahšiemu opracovaniu, aj keď návrh bol plánovaný pre tvrdšie dreviny. Dostal som sa i k cudzokrajným drevinám, ako sú mahagón, palisander, eben či santal, a bol to veľmi vzrušujúci zážitok. Dialo sa to ale len v malej miere, pri tvorbe šperku.

V mojom prípade ide pri tvorbe dizajnu hračiek o dosiahnutie cieľa, ktorý sa skladá z viacerých aspektov. Krása dreva je len jedným z nich. Veľmi si vážim remeselníkov pracujúcich s drevom a viem si predstaviť, čo prežíva výrobca rôznych predmetov pri jeho opracovaní. Cítiť ten kontakt nástroja s materiálom, vôňu, odhaľujúce sa línie rokov… Moja práca spočíva v inom, a tak je v nej týchto dojmov menej. Ale skutočne sa skláňam pred zručnosťou ľudí, ktorí to s drevom vedia.

Spomínané drevené hračky CARLO získali zlatú medailu na svetovej výstave INPEX v Pittsburghu. Čím sú výnimočné?

Áno, na svetovej výstave vynálezov a nových výrobkov INPEX XII 1996 získali zlatú medailu v kategórii „nová hračka“. Porota súťaže zrejme ocenila kvalitu mojich návrhov, v ktorých mi išlo hlavne o pohybový obsah. Ten som sa snažil vložiť do čo najjednoduchšej formy vyskladanej zo základných geometrických tvarov, ako guľa, valec, oblúk a podobne. Tieto prvky som pospájal do vzťahov ilustrujúcich základné princípy prenášania pohybu. Prenášanie valivého pohybu, prenášanie pohybu pomocou excentra alebo pomocou predĺženej ohybnej osi.

Súčasťou celej kolekcie boli aj návrhy na obaly určené na individuálne balenie, ocenené neskôr, v roku 1998, prestížnym ocenením GOLD PACK. Hračky CARLO získali aj iné medzinárodné uznania. V Belgicku, v rámci slovenskej expozície VEDECKÁ HRAČKA, boli ocenené striebornou medailou. Na jednej z najstarších európskych súťaží dizajnu BIO XVI v Ľubľane, podobne ako na Národnej cene za dizajn SR, získali zase uznanie poroty.

Napriek týmto úspechom sa im už takmer tri dekády nepodarilo uplatniť vo výrobe či obchode. Aký je ich celý príbeh? A aký by ste mu dopriali koniec?

Hračky CARLO mali tú smolu, že prišli na svet v nevhodnom čase a na nesprávnom mieste. Bolo to v dobe, keď sa Slovensko transformovalo z totalitnej komunistickej krajiny na… niečo iné. Nemal som prostriedky, chuť ani schopnosti zakladať nejakú firmu. Zvlášť v nevyzretom podnikateľskom prostredí. Celú moju energiu pohltila tvorba hračiek a ich priemyselno-právna ochrana. Veľa času som musel venovať aj riešeniu situácie pre porušenie autorských práv zo strany prvého výrobcu, ktorého som oslovil. Trestné oznámenie, vypovedanie na polícii a podobne…

Keďže boli hračky koncipované na priemyselnú výrobu, snažil som sa osloviť priemyselné drevospracujúce podniky na Slovensku. O výrobu sa pokúsila PREMA Bytča, ktorá bola síce kovospracujúcou spoločnosťou, ale vyrábala hračky vo veľmi dobrej kvalite. Absencia skúseností v oblasti obchodu však spôsobila skoré ukončenie výroby. Ďalšou bola Bukóza – Nábytok, ktorá na základe zaujímavého výrobného programu a záujmu odberov zo strany medzinárodnej organizácie UNICEF, ale aj na základe mnohých ocenení dizajnu hračiek doma aj v zahraničí získala z Národného úradu práce finančnú podporu na vytvorenie chránených dielní na ich výrobu.

Veľa problémov nastalo už pri tvorení zmluvy, lebo takéto vzťahy medzi externým dizajnérom a výrobným podnikom neboli na Slovensku obvyklé. Dizajnér bol v socializme zamestnancom firmy a ako taký nemal nárok klásť si akékoľvek podmienky. V tomto prípade to bolo iné, čo vedúci pracovníci bývalého socialistického podniku len ťažko prekonávali. Celé to dopadlo tragicky. Bukóza – Nábytok kvôli vnútropodnikovým personálnym turbulenciám vôbec nereagovala na overovaciu objednávku zo strany UNICEF-u v Ženeve. Hneď po podpísaní zmluvy si táto spoločnosť neplnila svoje povinnosti voči mne ako autorovi, a tak som od zmluvy odstúpil. Krátko nato išla firma do konkurzu a podľa zmluvy mi zostala dlžná 600-tisíc slovenských korún.

Okrem drevených hračiek ste sa do širšieho povedomia zapísali aj vďaka kirigami, teda technike prekladania a strihania z papiera. Ako ste sa k nej dostali?

V ťažkom životnom období, kedy som bol absolútne bez práce, som si doma strihal do malých štvorcových papierikov a pomocou strihania a prekladania som vytváral malé priestorové objekty. Vedel som si ich predstaviť aj ako veľké objekty z plechu zasadené v prírode, a keďže boli veľmi „vzdušné“, nazval som ich „domy pre vietor“. Vo veľkom meradle by boli krásne – a keď by sa nimi preháňal vietor, je dosť možné, že by vyhrávali, vydávali zvuky.

Boli však malé, a pretože stále pribúdali, ukladal som si ich do škatule od topánok. Pri týchto drobných vystrihovačkách som si začal uvedomovať silu momentu, kedy sa z roviny papiera pomocou jednoduchých zástrihov a prekladania stáva trojrozmerný objekt. Vyznie to možno smiešne, ale pripadal som si, akoby som prechádzal z púšte do pralesa plného života. Nápady sa množili, až z toho bola nakoniec knižka. Prvá s názvom KIRIGAMI vyšla vo vydavateľstve IKAR v roku 1999. Okrem slovenského vydania vyšla aj v českej, nemeckej a maďarskej verzii.

V roku 2005 vyšli dve knižky vo vydavateľstve Kotzig Publishing. V tom istom roku bola knižka KIRIGAMI PAPIEROVÉ KRÁĽOVSTVO zaradená v rovnomennej súťaži medzi Najkrajšie knihy Slovenska. Knižky KIRIGAMI PAPIEROVÉ KRÁĽOVSTVO a KIRIGAMI POZDRAVY vyšli okrem slovenskej verzie aj v anglickej mutácii a úspešne sa predávali v USA a Kanade. Dve ďalšie s názvom KIRIGAMI VIANOCE a KIRIGAMI ŽIDOVSKÉ SVIATKY, ktoré boli pripravené do tlače v slovenskej aj anglickej verzii, žiaľ, už nevyšli kvôli problémom s dlhovou hypotekárnou krízou v roku 2008.

Pre deti dokonca organizujete tvorivé dielne, v ktorých si môžu osvojiť základné princípy tvarovania papiera.

Raz ma oslovila dramaturgička Medzinárodného domu umenia pre deti BIBIANA, pani Oľga Polonská, či by som im nepomohol urobiť pre deti program zameraný na tvarovanie papiera. Neviem, ako jej to napadlo, lebo okrem „tajnej“ škatule od topánok som sa nikde v tejto oblasti neprezentoval. Ale sú ľudia, ktorí majú akýsi šiesty zmysel a podľa neho konajú. Vytvoril som teda program, divadlo jedného herca, ktorý v úlohe najväčšieho „papierológa“ na svete Carla deti vovedie svojím rozprávaním do Papierového kráľovstva. Aby si všetko vedeli aj predstaviť, tak si k jednotlivým epizódam na tejto ceste vždy niečo vystrihneme. Návody sú koncipované od najjednoduchších po zložitejšie a zvládnu ich všetky deti prvého stupňa ZŠ.

Aby sme si občas oddýchli od strihania, zahrám im na ukulele a ústnej harmoničke a zaspievam hymnu Papierového kráľovstva o kráľovi Zošitovi formátovi Á prvom a jeho dcérke, princeznej Písanke. Deti do toho vyhrávajú na papierové trúbky a robia medzi jednotlivými slohami fanfáry. Ticho v prípade dlhšie trvajúcich vystrihovačiek vypĺňam hrou na zobcovú flautu. V mojom rozprávaní nechýba ani drak Brakozdrap, ktorý ohrozuje Papierové kráľovstvo a ktorého nakoniec chytíme do vystrihnutých papierových sietí.

Drieme vo vás stále niekde to malé dieťa, ktoré sa rado hrá, tvorí a objavuje?

Žiaľ, áno. Kvôli tomu sa neviem stať dospelým. Neustále sa hrať a objavovať si vyžaduje, že sa o vás musí niekto starať ako o dieťa. To robí moja manželka. Neustále sa hrať a objavovať si vyžaduje aj druhú fázu, nejako to objavené využiť. Na to však musí byť človek dospelým. Byť dieťaťom v tele dôchodcu nie je až také úžasné, ako by sa mohlo zdať. Mám vďaka tomu ale bližšie k mojim vnúčatám. 🙂

Čomu sa v týchto dňoch aktuálne venujete, akým projektom?

Projekt, ktorému sa momentálne venujem, má krycí názov VNÚČATÁ. Snažím sa im venovať, ako najviac a najlepšie môžem. Musím prísť na to, v ktorom štádiu vývoja som ja zaostal. 🙂

Máte aj nejaký nesplnený profesijný sen? Aj keď tuším, že sa možno bude týkať práve hračiek CARLO…

Všetky moje profesijné sny sú nesplnené. Z hľadiska mojich „úspechov“ si zaslúžim titul NAJEKOLOGICKEJŠÍ DIZAJNÉR NA SVETE, lebo nič z toho, čo som ako dizajnér navrhol, sa nevyrába. A čo sa nevyrába, je najekologickejšie. Či už sú to hračky, alebo skladné papierové obaly, za ktoré som tiež získal množstvo prestížnych ocenení. Zavedením do výroby by som o horeuvedený, mnou udelený titul prišiel. Keby sa však predsa len niekedy niečo z toho vyrábalo, prežijem to. Aj bez spomenutého titulu.

Ďakujeme vám veľmi pekne za príjemný rozhovor a želáme veľa úspechov v ďalšej tvorbe. Nech sa vám aspoň niektoré zo snov splnia.